VEĽKÉ ŠŤASTIE
Tatran, Bratislava, 1967
edícia Hviezdoslavova knižnica (134)
doslov Ivan Minárik
obálka Juraj Deák
1. vydanie tohoto výberu v Tatrane, 34.000 výtlačkov
61-706-67
beletria, novela, literatúra slovenská
344 s., slovenčina
hmotnosť: 407 g
tvrdá väzba
0,50 € stav: dobrý, bez prebalu*cesvo*
Obsahuje novely Tak je darmo, Pozde, Nemilí, Boj, Veľké šťastie.
Pri príležitosti stého výročia narodenia spisovateľky Timravy, vlastným menom - Boženy Slančíkovej (narodila sa 2. októbra 1867 v Polichne) pripravila Hviezdoslavova knižnica už štvrtý zväzok výberu zo spisov tejto populárnej a obľúbenej autorky, vyznamenanej za svoju tvorbu titulom národnej umelkyne. Nie je to tak dávno, čo sme pre túto istú edíciu pripravovali tretí zväzok Timraviných próz s názvom Ťažké položenie. Pri jeho zostavovaní sme vychádzali zo stanoviska, že treba ním predstaviť celú autorkinu tvorbu, zameranú najmä na jej kritický pohlaď na osoby a udalosti. Tentoraz má štvrtý zväzok iné zameranie a týka sa predovšetkým Tim-ravinho súkromia, pričom však predchádzajúce zväzky nielenže nenarúša, ale tematicky ich priamo dopĺňa. Kým totiž prvé dva zväzky Timravy v HK tvoria dva námetové celky a tretí je akýmsi prierezom celej jej tvorby, tento štvrtý zväzok je úplne orientovaný na Timravinu základnú prózu, na novelu Veľké šťastie. Literárni historici a kritici delia totiž Timravinu tvorbu v podstate na dva tematické okruhy: na prózy tzv. „panské“ a na prózy tzv. „dedinské“. Keďže novela Veľké šťastie je jedna zo základných z okruhu tzv. „panských“, prispôsobený je celý výber práve jej. Spomenutý okruh „panských“ zaoberá sa skoro bezvýhradne problémami a problémikmi dedinskej inteligencie, predovšetkým „slečien“ a „dám“ (Timrava), t. j. manželiek, dcér a mladých ženských príbuzných všakových notárov, rechtorov, ev. kňazov, učiteľov, bohatších gazdov a kupcov. Je to svet sám pre seba, postavený do sveta tých ostatných, t. j. dedinčanov. Symbióza týchto dvoch vrstiev je celkom zaujímavo, hoci len okrajovo načrtnutá i v týchto novelách. No jednako ich spoločným znakom ostáva vlastne iba jediný motív: vydaj dedinskej „slečinky“ a s ním spojené intrigy.
U Mrázovičov ledva stačili sa navečerať, prišiel ženatý Štefan Šporinský — malý a velmi nespratný chlapík, sused a priateľ Mrázoviča — a zastanúc pred stolom, napínal vyzývavo krátku postavu, vykrucujúc konce hustých, tmavých a veľmi pekných fúzov, a pozeral vyšetrujúco na domáceho pána, akoby ten, hoci nič nepočul ešte, bol protestoval popredku, i zavolal:
„No, starý, do roboty!“
Domáci pán sedel na diváne ešte od večere komótne rozložený. Pohýbal sa, odložil fajočku na bok za diván, sadol rovno a riekol úplne oddaný do osudu čo akého: „No, tak je darmo, darmo. Devušky, kde ste?“
Ale nik sa neukázal na jeho zavolanie, jedna, dcéra Sabina, odpratovala zvyšky večere v kuchyni; druhá, sestrina dcéra a sirota, čo prišla sem letovať, nerobila nič, ale v záhrade pri kvetoch podperovala sa ružami — lebo tej cieľom žitia zdalo sa zdobiť a krášliť sa — ak by ešte dnes nejaký hosť prišiel. Domáci pán zozbieral sa teda s dešperátnou tvárou — lebo bolo mu najnepríjemnejšie, keď mu niekto rušil sedenie po jedení — a zavolal cez dvere do kuchyne i oknom do záhrady, skade dopočul spievanie Anny:
„Deti, poďte dnu!“
Najskôr prišla náhlymi kroky Sabína pehavej tváre. Odboku hodila pohľadom na Šporinského, majúc obočie stiahnuté. Ona mala naveky také obočie a utrápené čelo. Stratila mať zavčasu a starosť o dom padla skoro na jej hlavu, i navykla na ten výraz tváre a myslela, že naveky taký musí mať. Nespytujúc sa nič, akoby už vedela, čo ju volali, šla k stoličku a vytiahnuc priečinok, vyberala karty z neho.
Druhými dverami, od hosťovskej s drzým spevom vošla tuho stiahnutá a vyfintená Anna, bystrá a rezká ako živé striebro. Vo vykrojenej čipkovej blúze so širokými rukávmi ako oplecká a na hrdle so skvejúcimi perlami vyzerala veľmi vábne, najmä keď zdvihla sivé oči s veľkými bielkami a zasmiala sa, ukážuc biele lesklé zuby. Pristúpila k stolu a nedbajúc o nich, pozrela sa do zrkadla naproti visiaceho vábným pohľadom, akoby i samu seba chcela očariť, a zdržujúc uradostnený úsmev, sadla a začala vravieť.
„Krásne vy tu máte všetko, baťko náš, krásne. Tá záhrada je ako raj. Saba, vidíš, ako som sa podperila?“ ukazuje na červené ruže medzi čipkami na pleci zapäté, a oči zasvietia jej, akoby riekla: „Však som pekná s nimi...?“ Potom s túžbou si myslela, keby ju niekto videl dnes!
Sabína právne pristupovala s kartami k stolu a neveľmi oduševnená ružami — lesku Anniných očú neporozumela — usmiala sa slabo, akoby riekla: „Čo ma po nich.“ Sadla na obvyklé svoje miesto proti Šporinskému a hneď dala sa do rozdávania tarokov netrebými posunky od akejsi netrpezlivosti. Totiž jej dnes oveľa lepšie by padlo sedieť v kúte izby najďalej a rozmýšľať. Práve dnes, keď chystala večeru s Dorou, napadlo jej, že asi za koho vydá sa ona, keď je ani pekná, ani duchaplná, ani bohatá. Rozdajúc karty, stiahla hlavu medzi plecia, zdúdlila sa, že sa jej chudý chrbát vydul v červenej vyšívanej blúze, a obzerajúc svoje karty, chystala sa, že bude rozmýšľať o tom i pri hre. Ale tu vytrhol ju výkrik rezkej Anny, ktorej oči svietili naveky, akoby čosi očakávala, volajúc na vstupovavšieho mladého človeka belavej hlavy, ktorého zaklopanie Saba nepočula.
„Či šťastie nesiete, či nešťastie?“
...................................................................................................................................................................
... posledná veta ...
Ako stalo sa, ako nie - mladí ľudia ani neskôr nemohli si dať o tom účet - levita držal v ramenách od slasti a bôľu, lásky a radosti plačúcu sirotu.
