AJTMATOV, ČINGIZZBOHOM, GUĽSARY!
(Proščaj, Guľsary)
Vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava, 1967
preklad Elena Krišková
prebal Emil Sedlák
1. vydanie, 10.000 výtlačkov
75-051-67
beletria, román
164 s., slovenčina
hmotnosť: 222 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
1,20 €
*zlaci*
Spisovateľ Čingiz Ajtmatov si po prvý raz našiel cestu k slovenskému čitateľovi ľúbostným príbehom Džamila. Jeho ďalšie novely, ktoré vyšli v dvoch knihách pod názvom Moja prvá láska a Džamila, len potvrdili jeho nevšedný talent a získali obdiv šírkou svojho záberu a hĺbkou myšlienok.
Celé doterajšie dielo mladého kirgizského spisovateľa Čingiza Ajtmatova charakterizuje veľmi svojrázne literárne spracovanie. Jeho jazyk, zvučiaci ako pieseň, jeho lyrické opisy prírody, charaktery jeho hrdinov — to všetko vytvára harmonický celok, verne a citlivo zobrazujúci bohatý vnútorný a citový život kirgizského ľudu. Hrdinami jeho próz sú napospol ľudia húževnatí, vytrvalí, obetaví v práci, navonok tvrdí, ale s jemnou vnímavou dušou.
Aj v novele Zbohom, Guľsary! autor uplatnil svoj majstrovský rozprávačský talent, schopnosť preniknúť do vnútorného života svojho hrdinu, pastiera Tanabaja Bakasova. Jeho príbeh nám retrospektívne premietne na ceste z mesta do aulu, kde zomiera jeho verný druh, plavý kôň Guľsary.
Tanabaj sa vrátil z vojny domov. A tak ako všetci, aj on sa púšťa s novým elánom do práce, do života. Stal sa kolchozným pastierom a dostane do opatery ročiaka Guľsaryho. Tu sa začína ich spoločná púť, na ktorej obaja prežili dni šťastia i trpkých sklamaní. Tanabaj, statočný človek a komunista, dostane sa do ťažkostí pre neporiadky v kolchoze a nedbalosť niektorých ľudí. Vo chvíli, keď najviac potrebuje pomocnú ruku, obvinia ho ako škodcu a nepriateľa ľudu a vylúčia zo strany.
Koľko sily treba na to, aby nezatrpkol, nerezignoval. Nebolo to ľahké, bol to mučivý zápas, z ktorého vyšiel víťazne. Vďaka autorovmu umeniu vyznieva dráma jeho osobnej tragédie presvedčivo a pôsobivo.
Touto novelou autor obohatil svoje doterajšie dielo analýzou zhubných výstrelkov spoločnosti. Vytvára ju pritom vysoko umeleckými prostriedkami, jeho postavy sú ešte plnšie a plastickejšie, ich konanie presvedčivejšie a pravdivejšie.
Inochodník Guľsary nehybne ležal pri ohni, hlavu mal položenú na zemi. Život ho pomaly opúšťal. Klokotalo, chrčalo koňovi v hrdle, oči sa mu rozšírili a pohasínali, bez mihnutia hladiac do plameňa, dreveneli mu nohy, rovné ako palice.
Lúčil sa Tanabaj so svojím inochodníkom, prihováral sa mu naposledy: „Bol si chýrny kôň, Guľsary. Bol si mojím kamarátom, Gulsary. Odnášaš so sebou moje najlepšie roky, Guľsary. Nikdy na teba nezabudnem, Guľsary. A teraz tu pri tebe sa mi vynárajú spomienky na teba preto, že umieraš, milý kôň môj, Guľsary. Raz sa uvidíme na onom svete. Ale tam nezačujem dupot tvojich kopýt. Tam nie sú cesty, tam nie je zem, tam nie je tráva, tam nie je život. Ale pokiaľ žiť budem, ty neumrieš, lebo budeš žiť v mojej pamäti, Guľsary. Dupot tvojich kopýt mi bude znieť ako najobľúbenejšia pieseň..."
Takto rozmýšľal starký Tanabaj a bol smutný, že čas preletel, ako keď prebehne inochodník. Že akosi chytro zostarli. Možno by sa Tanabaj ešte nemusel pokladať za starca. Veď človek nestarne s rokmi, ale skôr od vedomia, že je starý, že jeho čas uplynul, že ostáva už len dožívať život...
A teraz, v túto noc, keď inochodník umieral, Tanabaj si znova živo a pozorne premietal minulosť, ľutoval, že sa tak zavčasu poddal starobe, že sa hned nerozhodol poslúchnuť radu tohto človeka, ktorý, ako vysvitlo, nezabudol na neho, sám ho vyhľadal, prišiel za ním.
Stalo sa to sedem rokov po tom, ako ho vylúčili zo strany. Tanabaj bol vtedy strážcom kolchozných pasienok v Sarygouskej rokline, býval tam v strážnom domčeku so svojou starou Džajdar. Dcéry odišli na štúdiá a potom sa povydávali. Syn po skončení odbornej školy nastúpil do práce v Alexandrovke a tiež už mal rodinu.
Raz v lete vykášal Tanabaj trávu na brehu rieky. Deň bol ako stvorený na kosenie, horúci, jasný. Ticho bolo v úžľabine. Koníky cvrlikali. V košeli vyloženej na bielych širokánskych stareckých nohaviciach chodil Tanabaj za cvendžiacou kosou a kosil trávu do riadkov, rovných a hustých ako hriva. Pracoval s pôžitkom. A ani nezbadal, ako nedaleko zastal osobný gazik, ako vystúpili z auta dvaja chlapi a zamierili k nemu.
— Dobrý deň, Tanake. Pánboh pomáhaj! — začul zrazu pri sebe. Obzrel sa a videl Ibraima. Ešte vždy bol taký vrtký, s tučnými lícami a s bruškom. — Tak sme vás našli, Tanake, — usmial sa Ibraim od ucha po ucho. — Sám tajomník okresného výboru prišiel za vami, žiadalo sa mu vidieť vás.
„Och, to je líška!“ s mimovoľným obdivom si pomyslel Tanabaj. „V každom čase si vie nájsť miesto. Ako sa len podlizuje! Slovom stelesnená ľúbeznosť. Každému ulahodí, každému poslúži!“
— Vitajte! — Tanabaj im stisol ruky.
— Nepoznávate ma, otec? — prívetivo sa spýtal súdruh, čo došiel s Ibraimom, a podržal mu ruku v pevnej dlani.
Tanabaj otáľal s odpoveďou. „Kde som ho len videl?“ spytoval sa sám seba. Stál pred ním človek akýsi veľmi známy, ktorý sa zároveň zrejme veľmi zmenil. Mladý, urastený, opálený, s úprimným a sebaistým pohľadom, v sivom obleku z hrubého ľanového plátna a v slamenom klobúku. „Nejaký z mesta,“ pomyslel si Tanabaj.
— Tak to je súdruh ... — chcel mu Ibraim pomôcť.
— Počkaj, počkaj, sám poviem, — prerušil ho Tanabaj a povedal, smejúc sa v duchu. — Poznávam ťa, syn môj. Ako by som ťa nepoznal! Vitaj ešte raz. Som rád, že ťa vidím.
Bol to Kerimbekov. Práve ten tajomník Komsomolu, ktorý tak smelo bránil Tanabaja na okresnom výbore, ked ho vylučovali zo strany.
— Nuž, keď ste ma spoznali, tak sa teda pozhovárajme, Tanake. Poďte, prejdeme sa po brehu. A vy sa zatiaľ chopte kosy a trochu koste, — navrhol Kerimbekov Ibraimovi.
Ten si hneď pohotovo a náhlivo začal vyzliekať kabát:
— Pravdaže, s radosťou, súdruh Kerimbekov.
Tanabaj a Kerimbekov vykročili po skosenej lúke, sadli si na skaly pri rieke.
— Isto už tušíte, Tanake, v akej veci som za vami prišiel, — začal Kerimbekov. — Dívam sa na vás, taký ste mocný, seno kosíte — teda zdravie vám slúži. To som rád.
------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
Biele mlieko.
