VŠETKY DETI SÚ DOBRÉPríbehy písané srdcom
Columbus, Bratislava, 2001
zostavila Viera Prokešová
ilustrácie a obálka Martina Matlovičová
ISBN 80-7136-079-1
knihy pre deti, próza krátka,
nestr., slovenčina
hmotnosť: 82 s
mäkká väzba
stav: veľmi dobrý
1,00 €
*zimpa* in **S7P**
Ak deti píšu o tom, čo dobré urobili, mimovoľne nás dospelých pritom ťahajú za ruku k zázračne vyleštenému zrkadlu: nijako sa za tie čisté tváre, veľké oči a krehké postavičky neschováme, a tak otázka - neraz Čierny Peter - ostáva v našich rukách:
Akí sme? Vieme byť dobrí?
Deti píšu o sebe, ale píšu vlastne o nás.
A keď máme okolo seba a na celom Slovensku toľko deti, ktoré si všimnú a reagujú, keď sa okolo nich deje niečo nepríjemné, čudné, hrozné, nemuselo by to ani s nami vyzerať celkom zle.
Pravdaže, len keď sa ich budeme pevne držať a pôjdeme, kam nás ich oči povedú.
V sobotu 13. mája toho roku sme sa s otcom rozhodli ísť okúpať do jazera neďaleko Dubnice nad Váhom. Keďže to bolo dosť ďaleko od nášho bydliska a bolo veľmi horúco, otcov priateľ nás zaviezol k elektrárni autom. Odtiaľ sme už kráčali pešo. Dohodli sme sa, že pôjdeme na opačnú stranu jazera. Otcovi sa však nechcelo ísť peši okolo, a preto sa rozhodol na druhú stranu preplávať. Skočil do vody a začal plávať. Kým som prišiel na dohodnuté miesto, už bol asi v polovici jazera. Plával akosi pomaly a neustále kašľal. Keď bol asi 10 m od brehu, na ktorom som ho čakal, naraz prestal plávať. Bolo mi to čudné, ale najprv som si myslel, že to robí náročky, aby ma vystrašil. Zostal nehybne asi 2 minúty, keď som sa náhle rozhodol skočiť za ním do vody. Vôbec som nerozmýšľal, aká je voda v jazere hlboká, plával som k nemu, otočil som ho tvárou k sebe - bola akási fialová a oči neprirodzene otvorené. Napadlo mi, že je asi v bezvedomí.
Veľmi som sa zľakol, čo je s ním, ale napriek strachu som ho pritiahol k brehu. Môj otec je pomerne vysoký a pevný chlap.
Na brehu sedelo niekoľko rybárov, jeden z nich mi pribehol na pomoc... Neznámy mu robil masáž srdca. Ktosi rýchlo bežal telefonovať do blízkej štrkovne, aby prišla pomoc. Otec stále ležal nehybne na boku, onedlho prišla sanitka so záchranou. Vypumpovali mu vodu z pľúc a potom ho odviezli do nemocnice v Ilave na ARO.
Tu bol pod lekárskym dozorom niekoľko dní, až potom ho prepustili do domácej opatery. Chvalabohu, už je v poriadku a navrhol som mu, že budem na neho dávať pozor, aj keď spolu nebývame.
Tomáš Jančo, ZŠ Janka Kráľa 1, Nová Dubnica
Žijem v detskom domove v Kolíňanoch, kde sa o mňa starajú tety a ujovia. Najradšej mám tetu Terku. Vždy má dobrú náladu a úsmev na tvári. Keď ma pohladká, chcela by som jej splniť všetky želania. Som ešte malá, preto jej môžem pomáhať len drobnými skutkami. Pomohla som jej pozametať dvor plný lístia. Teta Terka sa na mňa usmiala a poďakovala za pomoc. Bola som veľmi šťastná.
Sandra Vighová, 2. ročnik, ZŠ Koliňany
V lete cez prázdniny sme boli s mojím bratom Jožkom u babky v Novej Kelči. Jedného horúceho popoludnia sme sa išli okúpať s naším strýkom Slavom do Domaše. Keď sme sa kúpali, všimli sme si, že vo vode pláva vrece, z ktorého sa šíril zvláštny zvuk. Strýko pritiahol vrece k brehu, a keď sme ho otvorili, boli sme prekvapení. Vo vreci boli tri šteniatka, jedno chúďatko už mŕtve, ale dve ešte žili. Starali sme sa o ne celé leto. A po prázdninách si šteniatka zobral strýko k sebe na salaš k ovečkám.
Juraj Sýkora, 2. A, ZŠ Bystré
