KUNCEWICZOWA, MARIA
CUDZINKA
(Cudzoziemka)
Tatran, Bratislava, 1974
edícia Svetová tvorba (98)
preklad Miroslava Wlachovská
doslov Halina Ivaničková
prebal Pavel Blažo
2. vydanie, 30.000 výtlačkov
beletria, román
272 s., slovenčina
hmotnosť: 265 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
0,60 €
*zimpa* in **O1**
Poľskú spisovateľku Mariu Kuncewiczowu poznajú slovenskí čitatelia z dvoch vydaní úspešného románu Tristan 1946. Román Cudzinka je jej prvým a azda najvýznamnejším románovým dielom. Roku 1935 začal román vychádzať na pokračovanie v časopisoch a knižne vyšiel o rok neskôr. Stal sa základným dielom modernej poľskej psychologickej prózy. Cudzinka, podobne ako ostatné diela Marie Kuncewiczowej, vychádza z reálnych udalostí a autentických, žijúcich postáv. V spomienkovej próze Fantomy autorka sama prezradila, že hlavná hrdinka tohto románu nie je nik iný ako jej vlastná matka. Prirodzene, nie je to jej detailný portrét. Poslúžila ako prototyp pre brilantnú psychologickú štúdiu ženy, ženskej frustrácie a neurózy, ktorá sa rodí z neuskutočnenej sebarealizácie v láske, umení a v živote vôbec. Hlavná hrdinka Ruža Žabczyńska bola nešťastná žena. Zaľúbila sa, ale jej láska sa nikdy nenaplnila. Tento moment bol pre jej ďalší život rozhodujúci. Túžila byť veľkou husľovou virtuózkou. Nestala sa ňou. Vytvorila si svoj vlastný uzavretý svet, v ktorom žila ako vo sne. Cudzinka bola preložená do všetkých svetových jazykov. Slovenský preklad je v poradí šestnásty, čo len potvrdzuje, že románu právom patrí miesto v základnom fonde svetovej literatúry 20. storočia.
jeho povinnosti hostiteľa, burácal basovým smiechom, tváril sa, že fľašku schováva, ale po chvíli nalial synovi trochu burgundského a ponáhľal sa podolievať aj ostatným. Adam sa zvíjal, akoby ho mučili:
- Eli, prestaň! Elka!...
Posmešne mu kývla hlavou. Zbyszek k nej natiahol ruku s pohárom.
- Pripi si so mnou, babi.
Štrngla si.
- Môj milovaný vnúčik, - zašepkala. - Dnes som ťa urazila, odpusť.
Pobozkala chlapca, potom od neho trochu odstúpila a s prižmúrenými očami uvažovala:
- Kde som to len nabrala, že sa podobá na žida? Hlúpe zdanie! No a keby sa aj ponášal - dajsamisvete. Och, presvedčila som sa, veru som sa presvedčila, aká sprostosť sú tie zásadné rozdiely.
Po tejto myšlienke stíchli. Adam s Martou si vymenili zúfalé pohľady. Ruža zbavená hnevu a vznešenosti, zrumenená od alkoholu, naplnená snahou o zmierenie ich desila. Adam nebral vážne, čo hovorila v salóne o veľkej zmene, ktorá vraj v nej nastala. V priebehu ich manželstva už toľko ráz' sľubovala, že „všetkému je koniec“, že „už ani o deň dlhšie“, aj si kufre zbalila, napísala testament, ba aj odcestovala... Čo mohla znamenať akási abstraktná, nijaký poriadok neohrozujúca zmena v porovnaní s nepatrným dosahom týchto reálnych faktov? Adam si myslel, že ak sa v slzách roztopili testamenty, vyhrážky, odchody, tým. skôr život bez stopy odveje tú vymyslenú tajomnú premenu, „Len aby si Evelina tými fantáziami nenarobila zle na nervy alebo na srdce," sužoval sa. Ale ženino správanie počas obeda nasvedčovalo, že sa predsa len stalo čosi, čo urobilo z nej iného človeka. Adam, ktorý už vyše štyridsať rokov pozoroval, že ani najdrsnejšie búrky života, najtrpezlivejšie dohováranie a najprirodzenejšie argumenty neotriasli jej povahou, zľakol sa moci, ktorá spôsobila, že neúprosná Ruža tak zrazu všetko celému svetu odpúšťa.
,,Čo to len môže byť?“ zhŕňal svoje poznatky. „Že by cítila blížiacu sa smrť? Ved bola neraz chorá a ani s bohom sa nechcela zmieriť, o ľuďoch už ani nehovoriac... Možno, že boh vyslyšal moje modlitby a sám zostupuje k nej, núti ju, aby pred ním konečne sklonila svoju spupnú šiju.“
— Elka, - povedal,. — Včera bola nedeľa... Bola si na ďakovnej omši v tom kostole, kde je ten múdry spovedník? Nedávno som ti o ňom vravel.
Pozrela na muža, akoby s námahou odtŕhala pohľad a predstavivosť od akejsi pravdy, ktorá jej bola vari nadovšetko milá.
— Čo to vravíš, Adam? Na omši? Nie, nebola som. Načo mi je omša a spovedník? Ja aj doma — včera, predvčerom... áno, od soboty, od piatej hodiny popoludní — sedím a v duši mi hrajú organy, koná sa pobožnosť ... Skutočne!
Prekvapene sa poobzerala.
- Načo je tu potrebný boh? S tým, čo mám v duši, aj tak nemôžem zhrešiť. A ak aj zhreším, ako som, ja nehodná, zhrešila dnes svojím hnevom (čo robiť, povahu len tak hneď nezmeníš), zachváti ma taká ľútosť, také zahanbenie... Najradšej by som vám ruky, nohy bozkávala a prosila: zabudnite, stalo sa to posledný raz! Posledný!
Martu to zlomilo. Tie slová boli prisilné a zneli veľmi záväzne: posledný raz. Ale Ruža už medzitým jedla biftek, s chuťou prežúvala, vŕšila na vidličku mäso, zeleninu a všetko to zajedala chlebom.
- Váša Sabina sa náramne zdokonalila. Takto upečený biftek, to je Kunststuck. Je z pravej sviečkovej