PORTEROVÁ, E. H.POLLYANNA
Tranoscius, Liptovský Mikuláš, 1993
ilustrácie Stanislav Lajda
preklad z češtiny Daniela Marsinová
ISBN 80-7140-023-8
beletria, román
182 s., slovenčina
hmotnosť: 170 g
mäkká väzba
stav: dobrý
1,80 € PREDANÉ
*zimpa* in **O1**
„Ja som dosť silná!“ povedala Pollyanna a veselo vyskočila. O chvíľu už aj bola so skrinkou späť.
A teraz nasledovala pre Pollyannu krásna polhodinka. Skrinka bola plná pokladov - zvláštností, ktoré John Pendleton nazbieral za dlhé roky cestovania. Samozrejme o každej aj niečo vedel, či to už boli nádherné vyrezávané šachy z Číny, alebo malý nefritový bôžik z Indie.
Keď si Pollyanna vypočula rozprávanie o tomto bôžikovi, vážne povedala: „Tak sa mi zdá, že by bolo hádam lepšie zobrať si na výchovu malého chlapca z Indie, ktorý dokopy nič nevie a myslí si, že Boh sa skrýva v takejto hračke, ako si vziať Jimmyho Beana, ktorý vie, že Boh je hore na nebi. Ale predsa by som si želala, aby si zobrali aj Jimmyho Beana, a nielen tých indických chlapcov.“
Zdalo sa, že John Pendleton nepočuje. Pohľad mal uprený priamo pred seba a neprítomné pozeral. Hneď sa však spamätal a zobral do rúk ďalšiu zaujímavosť, aby pokračoval v rozprávaní.
Táto návšteva bola naozaj neobyčajná a ešte pred jej ukončením si Pollyanna uvedomila, že sa nerozprávali len o tých čudných veciach z krásnej vyrezávanej skrinky. Rozprávali sa o nej, o Nancy, o tete Polly a o jej každodennom živote. Takisto sa bavili o živote a domove v tom vzdialenom meste na Západe.
Keď prišiel čas odchodu, prihovoril sa jej tento muž hlasom, aký Pollyanna od prísneho Johna Pendletona ešte nikdy nepočula:
„Dievčatko, bol by som rád, keby si ku mne chodievala častejšie. Mohla by si? Som taký sám a chýbaš mi. A je tu ešte jeden dôvod - aj ten ti poviem. Zo začiatku som si myslel, keď som sa minule dozvedel, kto si, že už nebudem chcieť, aby si sem chodila. Pripomenula si mi niečo - niečo, na čo som sa dlhé roky usiloval zabudnúť. Vtedy som si povedal, že bude lepšie, ak ťa už viac nebudem vídavať. A keď sa doktor pýtal, či ťa má priviesť, zakaždým som povedal - nie. Ale časom som zistil, že mi je za tebou smutno - až natoľko, že práve to, že ťa nevidím, mi o to živšie pripomína to, na čo som sa usiloval zabudnúť. A preto by som bol radšej, keby si ku mne chodila. Chcelo by si - dievčatko?“
„Samozrejme, pán Pendleton,“ vydýchla Pollyanna a z očí jej žiarila sympatia k tomuto mužovi so smutnou tvárou, ktorý ležal pred ňou. „Prídem rada!“
..Ďakujem ti,“ povedal John Pendleton nežne.
V ten večer sedela Pollyanna po večeri na verande a rozprávala Nancy všetko o tej vyrezávanej skrinke pána Johna Pendletona a o tých ešte obdivuhodnejších veciach, ktoré v nej boli.
,,Predstavte si,“ vzdychala Nancy, ,,on vám všetky tie veci ukázal a ešte vám o nich aj rozprával - on, ktorý je taký odľud, že s nikým neprehovorí ani len slovko!“
,,Ale on nie je odľud. Nancy, to len tak vyzerá,“ namietala rýchle Pollyanna. „Nechápem, prečo si o ňom každý myslí, že je taký zlý. Nemysleli by si to, keby ho poznali. Ale ani tetuška Polly ho nemá príliš v láske. Nechcela mu poslať huspeninu, viete, bála sa, aby si náhodou nemyslel, že mu ju posiela!“
„Asi v tom nevidela nijakú povinnosť,“ pokrčila Nancy plecami. ,,Ale ja sa len tomu čudujem, že si vás tak obľúbil, slečna Pollyanna, nemajte mi to za zlé - ale on naozaj nie je taký človek, ktorý by mal rád deti, to teda nie.“
Pollyanna sa blažene usmiala.
„Ale on má rád deti,“ prikývla, ,,iba si myslím, že sa k tomu nechcel priznať - celý ten čas. Veď práve dnes mi povedal, že už mal takú náladu, že ma vôbec nechcel vidieť, pretože mu vraj pripomínam niečo, na čo už chcel dávno zabudnúť. ..“
„Čože?“ prerušila ju vzrušene Nancy.
„On povedal, že mu pripomínate niečo, na čo chcel už dávno zabudnúť?“
„Áno. Ale potom...“
„A čo to vlastne bolo?“ nedočkavo naliehala Nancy.
„To mi nepovedal. Iba mi povedal, že to niečo bolo.“
„To je teda záhada,“ vzdychla Nancy hlasom plným dychtivej zvedavosti. „Preto si vás teda tak obľúbil. Ach, slečna Pollyanna! Veď to je úplne ako v knihe - čítala som ich celú kopu: Tajomstvo lady Maudovej a Zmiznutý dedič a Stratené roky - a vo všetkých sú práve takéto tajomstvá. Páni moji! Tak si len predstavte, že tu máme rovno pred nosom práve takýto román - v živote - a teraz mi všetko povedzte, ale úplne všetko, čo vám povedal, slečna Pollyanna, buďte taká dobrá! Nie div, že si vás tak obľúbil, nie div!“
„Ale veď on si ma obľúbil, až keď som ho ja oslovila,“ povedala Pollyanna. „A ani nevedel, kto som, až keď som mu priniesla tú huspeninu a... musela som mu dať jasne najavo, že ju neposiela teta Polly a...“
