BERNÁTH, ZSIGMONDAKO ŽIJETE, PÁN JENSEN?
(Hogy él, Jensen úr?)
Obzor, Bratislava, 1989
edícia Svetom
preklad Irena Pitoňáková
obálka Hana Kohútová
fotografie Břetislav Aleš, Alojz Čechovič
1. vydanie, 6.000 výtlačkov
cestopis
224 s., far. fot., slovenčina
hmotnosť: 560 g
tvrdá väzba s prebalom, veľký formát
stav: dobrý, na patitule neautorské venovanie
1,20 €
*zimpa* in **O2**
Jensen je najčastejšie dánske priezvisko, asi ako v Čechách Novák, názov knihy je teda veľmi výstižný: čitateľ má naozaj možnosť vstúpiť do sveta „pánov Jensenov“, do všedných dní priemerných Dánov. Cestopis maďarského spisovateľa Zsigmonda Bernátha rámcovaný ako turistická prechádzka zvedavého a inteligentného návštevníka po súčasnom Dánsku sa dotkne takmer všetkých významnejších oblastí spoločenského, politického, hospodárskeho a kultúrneho života tejto malej krajiny. Popri pozoruhodných historických a kultúrnych pamiatkach v hlavnom meste a iných známejších centrách, ako je napríklad Helsingor so známym „hamletovským“ kaštieľom Kronborg, svetoznáme pamiatky na ostrove Bornholm na juhu krajiny, alebo prístavné mesto Arhus na polostrove Jylland, či severnejšie ležiace mesto niekdajších Vikingov Alborg s moderne riešenou budovou umeleckého múzea, poskytuje autor stručný a jasný prehľad o postavení Dánska v EHS, o jeho zápase s krajinami NATO, o bojoch o zahraničné trhy, o úrovni hospodárstva a pod. Informuje aj o systéme politických strán, o rôznych buržoáznych teóriách a prognostikách do budúcnosti, o postavení ľavice, sociálnej demokracie a Komunistickej strany Dánska. Čitateľ má možnosť názorne sa oboznámiť s vysokou mechanizáciou poľnohospodárskej výroby, má možnosť nazrieť do moderného závodu na výrobu televízorov a rozhlasových prijímačov, poznať štruktúru školstva na všetkých stupňoch a problémy dánskej mládeže. Predstava o Eskimákoch ako o lovcoch tuleňov sa pomaly stáva už len romantickou minulosťou. Bernátha však zaujímajú predovšetkým ľudia, ich každodenný život, ich názory a životné postoje. Aj keď vzájomné porovnávanie Dánov a Maďarov už vzhľadom na búrlivý vývoj v posledných rokoch celkom nezodpovedá súčasnej situácii, ostáva Bernáthov cestopis zaujímavým a zasväteným príspevkom k poznaniu zaujímavej a sympatickej severskej krajiny.
„Veľká dánska zem", Jylland (Jutský polostrov), je spojená s európskou pevninou. Ostrov Sjaelland, na ktorého východnom pobreží leží hlavné mesto Dánska Kodaň, tvorí len štvrtinu povrchu krajiny.
Boli časy, keď Dánov z polostrova zamestnávala myšlienka: Prečo by mala byť krajina spravovaná z malého ostrova, treba preniesť hlavné mesto na „veľkú zem", na Jylland. Propagátori tejto myšlienky sa netajili s úmyslom povýšiť na úroveň hlavného mesta Árhus, najľudnatejšie mesto Jutského polostrova.
Táto myšlienka má dodnes svojich zástancov, hoci dnes sa na túto tému hovorí skôr žartovne, a jej zástancovia sa grupujú zväčša z radov lokálpatriotov. Medzi Arhusanmi sa napríklad človek môže často stretnúť s názorom, že univerzita hlavného mesta sa môže schovať za arhuskou ...
Spolu s Gyulom sa vyberáme na prehliadku Jutského polostrova, ani táto časť krajiny nesmie chýbať na našich potulkách po Dánsku. Cestujeme autobusom po Kalundborg, aby sme sa odtiaľ kompou previezli z ostrova na polostrov. V Kalundborgu máme iba toľko času, aby sme venovali niekoľko okamihov dómu, ktorý je svojím štýlom jedinečný v Dánsku. Postavili ho kedysi v 14. storočí, zväčša ešte v románskom štýle. Jeho pôdorys má podobu kríža, aj okná a dvere svedčia o románskom vplyve. Stavbu zdobí päť veží, štyri užšie po okraji, jedna širšia uprostred, vlastne celá stavba je samá veža. Na bizantských alebo slovanských ikonách možno vidieť jeho zmenšenú kópiu, ktorú drží v ruke daktorý svätý, patrón kostola alebo jeho zakladateľ.
Z kompy môžeme ešte raz obdivovať chrám na návrší, ktorý je dominantou prístavného mesta. Potom sa už celkom oddávame pôžitku z plavby. Času máme dosť, cesta trvá tri a pol hodiny. Pre nás oboch je to časový rekord v plavbe po mori.
Ako skúsení cestovatelia necháme Dánov, aby si odstáli rad pri bufete, a my sa pohodlne usadíme za stolom pri okne a obzeráme si priestornú kaviareň.
Pri stole oproti mladá štíhla dievčina, pravdepodobne vysokoškoláčka, ktorá pendluje medzi Kodaňou a Arhusom, si zaborila hlavu do kníh a zošitov. Kúsok ďalej nejaká staršia pani čosi usilovne háčkuje, ďalej vedľa nej sa zas starší manželský pár práve púšťa do hry v karty. V jednom z kútov kaviarne zariadila plavebná spoločnosť ohradený detský kútik s hračkami. Mamky si sem uložia svoje svetlovlasé ratolesti, a kým sa deti spolu hrajú, môžu si aj ony pokojne poklebetiť.
Rad pri bufete sa zmenšuje, aj my s Gyulom sa postavíme k pultu. Položím si na jeden podnos kávu pre oboch, zákusky, podľa tunajších zvykov si pridám do kávy šľahačku a cukor a na konci pultu čakáme, aby sme mohli zaplatiť. Kasa zazvoní — aká to lahodná hudba pre majiteľa bufetu — a slečna veselo ťuká do gombíkov. Jediným pohľadom ohodnotí obsah nášho podnosu, jej zručné prsty prebehnú po čísliciach a už máme účet.
— Ni og tyve, tyve... (Vyslov: ny o cüve, cüve, čiže dvadsaťdeväť dvadsať)
— Počítať, to vieš, anjelik ... — dudre Gyula, ktorý kibicuje vedľa mňa. — Ak si pomyslím, že tieto dve kávy s dvoma zákuskami stoja stodvadsať forintov , človeku rozum zastane ...
Slečna v pokladni sa milo usmieva na môjho priateľa. Praje si ešte niečo? Len nech povie, hneď dostane úhľadný účet. Gyula je pohľadný hnedovlasý mládenec a svetlovlasá kráska v pokladni si na ňom trocha popasie oči. Gyula len urobí rukou akýsi pohyb, chce naznačiť, že nechce nič kupovať a stručne, ale výstižne oznámi:
— Nix... — Potom je už všetko jasné.
Káva má chuť ako zvyčajne. Zákusok bez plnky je tenký, ale pekný na vzhľad, má šablónovitú dánsku mandľovú chuť. V tejto krajine panuje svojrázny zvyk, ak sa má niečo považovať za zákusok, nech je to krémovník, torta, pečivo z lineckého cesta alebo hocičo iné, vždy má mandľovú chuť. Mandľový prášok nevynechajú z ničoho. Okrem toho, keď je reč o zákusku, platí ešte požiadavka, že nesmie obsahovať veľa múky a cukru (priveľa kalórií škodí organizmu, ba je priam nebezpečné) a aj s maslom alebo tukmi treba zaobchádzať s mierou. No a taký je aj tento zákusok. Labužníkom táto krajina neposkytuje priveľký pôžitok.
Zunovalo sa nám sedieť v kaviarni, ponevierame sa preto na palube. Lavíc je tu dosť, studený vietor však odrádza cestujúcich od dlhšieho vysedávania na čerstvom vzduchu. More je pokojné. Sivozelenú hladinu čerí síce trocha vietor, ale väčšie vlny nevidieť. Aj obloha je sivá, obzor splýva s vodnou hladinou. Zmenu prináša iba niekoľko lodí, ale neprichádzajú od Arhusu, ale sa plavia severo-južným smerom, od Severného mora k Baltskému alebo naopak, takže ich dobre nevidíme, náš smer je totiž východo-západný.
Konečne sa zjavujú aj veže Arhusu, akoby vyrastali z vody. Kompa zakotvila pri móle tak hladko, že sme to takmer ani nepocítili, hoci takáto operácia je vždy trocha bravúrou, veď riadenie lode, brzdenie, manévrovanie, to všetko je omnoho náročnejšie úkony ako riadenie dopravného prostriedku na súši. Pri takejto príležitosti vždy obdivujeme dánskych lodníkov. Je pravda, že sa zdokonaľujú v tejto činnosti už niekoľko tisícročí.
Autá musia čakať ešte niekoľko minút, kým sa môžu spustiť po mostíku, no my, čo ideme pešo, vystupujeme hneď a ocitáme sa priamo v centre Arhusu. Pár metrov pred nami stojí obrovský moderný „škatuľovitý" hotel celý zo skla a hliníka, na každú stranu smerujú ulice, všade naokolo sa šíri prístavný ruch a veľká premávka.
Niels aj tu drží nad nami ochrannú ruku, pre neho je to koniec koncov maličkosť, veď ako to aj sám tvrdí, skoro každý na niečo súci Dán je jeho priateľom. Nečudo preto, že pár minút po tom, čo sme vystúpili z lode, si
