BREZINA, THOMASKTO NÁS PRITÚLI?
(Drei Welpen und ein Baby)
Slovenské pedagogické vydavateľstvo - Mladé letá, Bratislava, 2004
séria Sedem labiek za Penny (12)
preklad Mária Ličková
ilustrácia Bernhard Forth, Michael Fantur
1. vydanie
ISBN 80-10-00386-7
beletria, knihy pre deti,
136 s., slovenčina
hmotnosť: 225 g
tvrdá väzba
stav: výborný
PREDANÉ
*zimpa* in *060*
Známy rakúsky spisovateľ Thomas Brezina sa pôvodne chcel stať zverolekárom. Počas štúdia sa však rozhodol, že bude radšej o zvieratách písať zaujímavé príbehy. A tak vznikla, okrem mnohých iných, aj jedna z najkrajších sérií dobrodružstiev o Penny a jej štvornohých priateľoch.
Prekvapenia zriedka prichádzajú samy. Takúto skúsenosť má aj Penny. Neznáma osoba im nechá pred dverami tri malé šteniatka a krátko na to sa spred dverí ozve z košíka detský plač.
Rodine Moosburgerovcov niekto pred dvere položil v košíku bábätko! Čie sú šteniatka a komu patrí bábätko, je záhadou. Penny si však nezúfa, aj keď podchvíľou sa už vzdáva nádeje na odhalenie týchto záhad. A keď si už myslí, že vie, komu čo patrí, zistí, že je všetko celkom inak.
Situácia vrcholí a zdá sa že Penny nedokáže nič vyriešiť...
Romeo sa čírou náhodou prebral a pobudil ostatných.
Pretože už bolo pol ôsmej, muselo všetko bežať stokrát rýchlejšie. Čo sa dalo robiť, raňajok sa museli zriecť.
Penny sa napochytre rozlúčila so psami a zavolala na otca, aby Milli a Robina pustil na chvíľu von, kým otvorí ambulanciu. Aj šteniatka bolo ešte treba nakŕmiť.
Z vyučovania Penny veľa nemala. Myšlienky jej blúdili stále okolo Hansa Georga a predstavovala si, ako to bude v kaviarni u Schwarza. Po škole sa pobrala rovno tam a vyhľadala stôl, pri ktorom sedeli v predošlý deň.
Čakala a čakala, ale profesor nechodil.
Po hodine zaplatila za čaj a pobrala sa domov. Hans Georg nedodržal slovo a to bolo v Penniných očiach to najhoršie, čo mohol urobiť.
Určite ho trápi svedomie, že ten telefonát s Rothenbaumovcami zvrzal, zlostila sa v duchu.
Keď prišla domov, zavolala na Milli a na Robina. Za normálnych okolností ju psy vždy odprevádzali do školy. Pre Penny bolo úplne nezvyklé, že nebežali cestou popri nej.
Milli zbehla dolu schodmi, vrtela chvostom a hrnula sa rovno do kuchyne. Štekajúc začala poskakovať pred policou, kde boli uložené psie sucháre.
„Kde je Robin?“ spýtala sa Penny a zavolala na salašníckeho psa.
Ale Robin neprichádzal.
Vybehla hore do obývačky. Robin ležal na lavici bez akejkoľvek zmeny. Nos mal ešte suchší a horúcejší. Keď sa ho Penny dotkla, sotva reagoval. Potriasla ho a povzbudzovala, aby vstal, no on len unavene zdvihol zviečka a znova klesol späť.
„Ocko, ocko, poď sem rýchlo, Robin...!“ Naľakaná vbehla do ambulancie. Otec našťastie práve nemal pacienta a začítal sa do nejakého odborného časopisu.
„Nevšimol si si ráno, čo s ním je?“ spýtala sa Penny vyčítavo. „Vyzerá to s ním zle, veľmi zle. Má horúčku a ledva sa hýbe!“
Doktor Moosburger sa ponáhľal s dcérou hore. „Ráno som nechal psom otvorené dvere. Milli vybehla. Či bol vonku aj Robin, to neviem. Hneď o ôsmej mi prišiel úraz, jazvečík, zrazilo ho auto. Musel som operovať.
Lekár si kľakol v obývačke k lavici a začal Robina vyšetrovať. Jeho výraz bol čoraz ustarostenejší.
„Čo je?“ spýtala sa Penny znepokojene.
„Nechápem to. Ťažký zápal. Musí mať veľké hnisavé ložisko v jednej alebo možno aj v oboch
