SCHWEITZER, ALBERTĽUDIA V PRALESE
ÚMSK - Únia mladej slovenskej kultúry, Bratislava, 1993
preklad Jozef Molitor
ISBN 80-88702-00-3
cestopis
118 s., slovenčina
hmotnosť: 150 g
mäkká väzba
stav: dobrý, na 3 stranách podčiarknutý text
1,20 €
*zimpa* in **O6**
Malinová choroba, rozšírená vo všetkých tropických krajinách, je veľmi nákazlivá. Prekonávajú ju tu skoro všetci černosi. Starý spôsob liečenia spočíval v tom, že sa vredy pokvapkali roztokom síranu meďnatého (cuprum sulphuricum) a chorí užívali denne dva gramy jodidu draselného (kalium jodatum), rozpusteného vo vode. Teraz sa ukázalo, že vstrekovanie arzénobenzolu do ramenných žíl pôsobí rýchle a trvalé vyzdravenie. Vredy zmiznú ako zázrakom.
Najhoršie sú takzvané fagedenické tropické vredy - rozožieravé (ulcus phagedaenicum tropicum). Rozširujú sa všetkými smermi. Nie zriedka je celá noha jedinou boľavou plochou, v ktorej ležia šľachy a kosti ako biele ostrovy. Vredy sú veľmi bolestivé a zapáchajú tak, že nikto nevydrží v blízkosti týchto chorých. Ležia v nejakej chatrči a jedlo sa im donáša. Pomaly chudnú a po strašnom utrpení umierajú. Na Ogooué sú vredy veľmi rozšírené. Dezinfekciou a obväzmi sa nič nevykoná. Chorého treba uspať a vred poriadne vyškriabať až po zdravé tkanivo. Keď je táto práca, pri ktorej krv tečie prúdom, skončená, vred sa vymyje roztokom manganistanu draselného. Potom sa musí deň čo deň pozorovať, či sa neukáže hnisavá škvrna; a tá sa musí znovu vyškriabať. Kým sa vred zahojí, trvá to týždne a mesiace a minie sa pritom pol debny obväzov. A čo ma stojí výživa chorého taký dlhý čas! Ale tá radosť, keď chorý, síce krívajúc - pretože noha je skrivená jazvami - ale šťastný, že je oslobodený z biedy bolesti a zápachu, vstupuje do kanoe a odchádza domov!
Veľa práce mám tiež s malomocnými. Malomocenstvo, latinsky lepra, spôsobuje bacil, príbuzný bacilu tuberkulózy; objavil ho v roku 1871 nórsky lekár Hansen. Na izoláciu malomocných sa tu nedá ani pomyslieť. Vo svojej nemocnici medzi ostatnými chorými mám niekedy štyroch až piatich.
Najčudnejšie je, že síce musíme predpokladať, že sa malomocenstvo prenáša z človeka na človeka, ale nepodarilo sa ešte dokázať, ako sa to deje, alebo uskutočniť prenos pokusom. Jediný liek, ktorý sa dá proti lepre použiť, je takzvaný chaulmoogrový olej (oleum gynocardiae), ktorý sa vyrába zo semena jedného stromu rastúceho v Západnej Indii. Je veľmi drahý a do obchodu obyčajne prichádza, bohužiaľ, sfalšovaný. Ja dostávam tento olej od bývalého misionára Delorda z francúzskeho Švajčiarska, ktorý sa počas svojej činnosti v Novej Kaledónii veľa zaoberal malomocnými a má bezpečný a priamy nákupný prameň. Podľa jeho návodu dávam užívať tento odporný liek zmiešaný so sezamovým olejom a olejom podzemnice, čím sa lepšie znáša. Najnovšie sa tiež doporučuje vstrekovať chaulmoogrový olej aj pod kožu.
Je otázne, či je možné lepru bezpečne a natrvalo vyliečiť. Rozhodne sa však vždy dá dosiahnuť zlepšenie a dlhé ukľudnenie, čo sa prakticky niekedy skoro vyrovná uzdraveniu. Pokusy robené v posledných rokoch, vyliečiť chorobu „nastinom“, látkou získanou z leprových bacilov, dávajú nádej, že sa raz týmto spôsobom podarí lepru zdolať.
S tropickou maláriou, bahennou zimnicou, mám bohužiaľ, ako každý lekár v trópoch, mnoho práce. Domorodci považujú za prirodzené, že každý z nich máva občas zimnicu a trasľavku. Zle ju znášajú deti. Slezina, ktorá následkom zimníc opúcha, stvrdne a rozboľaví sa, zarýva sa niekedy ako tvrdý kameň pod rebrá do tela a nezriedka siaha až k pupku. Ak položím tieto deti na stôl, aby som ich vyšetril, rukami si inštinktívne zakryjú okolie sleziny, pretože sa boja, že by som sa nedopatrením mohol dotknúť bolestivého kameňa. Černoch, postihnutý maláriou, je unavený, akoby rozlámaný, trápia ho bolesti hlavy a každá práca mu j e ťažká. Trvalú maláriu vždy sprevádza chudokrvnosť. Lieči sa arzénom a chinínom. Naši sluhovia dostávajú dvakrát do týždňa pol gramu chinínu. Arzénový preparát, zvaný „Arrhenal“, má tú vlastnosť, že podstatne zvyšuje účinok chinínu. Používam ho k podkožným injekciám veľmi často pre chorých belochov aj černochov.
Medzi africkými trýzňami sa nesmie zabúdať na tropickú dyzentériu. Spôsobuje ju zvláštna odroda amáb, t. j. jednobunkových živočíchov. Usadia sa v hrubom čreve a porušujú jeho steny. Bolesti sú hrozné. Chorý má potrebu sa stále, vo dne, v noci, vyprázdniť, ale vychádza pritom len krv. Predtým bolo liečenie tejto častej choroby zdĺhavé a v podstate málo úspešné. Jediný prostriedok, koreň ipekakuanhy, rozomletý na prášok, nebolo možné podávať v účinných dávkach, pretože pri ústnom požívaní spôsoboval dávenie. V niekoľkých posledných rokoch sa používa účinná substancia získaná z tohto koreňa, emetin kyseliny soľnej (emetinum chlorhydricum). Ak sa vstrekuje niekoľko dní za sebou, v jednopercentnom roztoku šesť až osem kubických centimetrov, denne pod kožu, skoro prichádza zlepšenie a obyčajne trvalé uzdravenie. Výsledky sú priam zázračné. Pritom nie je treba dbať na diétu. Chorý môže jesť to, na čo má chuť; ak je to černoch, hrošie mäso, beloch hoc aj zemiakový šalát. Keby lekár v trópoch vykonal len to, čo mu umožňujú oba novoobjavené prostriedky, arzénobenzol a emetin, už aj to by stálo za to, aby sem prišiel.
