ŠVENKOVÁ, VIERAJABLČNÉ JADIERKA
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1988
edícia Nová próza
ilustrácie Milan Hrčka
prebal Pavol Blažo
1. vydanie, 6.500 výtlačkov
beletria, román
168 s., slovenčina
hmotnosť: 250 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, na frontispice neautorské venovanie
0,60 €
*zimpa* (in *109*)
Spoločným menovateľom Švenkovej poviedok je život súčasného človeka v konfrontácii s minulosťou, najčastejšie vojnovou, ale i s obdobím detstva. Švenková nám predkladá zaujímavú vzorku postáv z nášho života v rozličných reálnych situáciách, pričom nikdy nezabudne obohatiť svoje postavy motívom nesplnených túžob, márnych nostalgických očakávaní a morálnych nedorozumení. V centre jej pohľadu sú predovšetkým ženy v strednom, ba i v staršom veku, keď u nich dochádza k rezumovaniu životných krokov a rozhodnutí, víťazstiev, chýb a omylov. Žena v interpretácii Viery Švenkovej je už tradične, podobne ako v celej jej doterajšej tvorbe, poznamenaná vyžadovaním obete, zvyčajne býva vytrvalá v láske, chápajúca, obetavá, zdržanlivá, a to rovnako k životným partnerom - mužom, manželom, milencom a podobne - ako aj k vlastným deťom. V pozadí súčasných rozhodnutí postáv je tvrdá realita minulosti: táto skutočnosť sa zjavuje ako morálne memento v spomienkach, prichádza neočakávane, ale alarmujúco, aby motivovala konanie postáv v ťažkých životných situáciách a pomáhala prekonať duševné krízy. Švenkovej poviedky sú čitateľsky príťažlivé, vecné, zrozumiteľné, humanistické.
Stála uprostred hotelovej haly. Ešte sa jej nestačil zmocniť známy pocit bezradnosti a opustenosti v cudzom svete, už sa jej ujali usmievavé slečny organizátorky. Stačilo povedať svoje meno, doktorka Eva Valová, prosím, hneď dostala kľúče od izby a dispozície, kedy, kde a čo sa bude konať. Tie úsmevy pekných slečien hovorili: Postarali sme sa o vás. Čaká vás príjemný týždeň.
Ocitla sa v neveľkej hotelovej izbe, odložila kufor, trochu sa osviežila, prečesala, prepudrovala a už sa musela náhliť, ak chcela stihnúť slávnostné otvorenie.
Zadné rady veľkej spoločenskej sály už boli obsadené, neostávalo jej iné, ako prepochodovať cez priestranstvo, vystaviť sa zvedavým unudeným zrakom a usadiť sa takmer pod tribúnou. Za predsedníckym stolom už sedelo niekoľko ľudí, vážne tváre, ruky listujúce vo fascikloch, nervózne prsty. Eva niektorých z videnia poznala, a keď sa rozhliadla po ponurej, tmavým drevom obloženej miestnosti, zbadala aj iné známe tváre, bol to práve ten najnepríjemnejší druh známosti, keď je človeku cudzia tvár povedomá, zrejme ju už videl, ibaže si za svet nespomenie, kde a kedy.
Na tribúnu vystúpil profesor Oravec a predniesol uvítací prejav. Pred nami stojí komplex problémov, s ktorými sa dnešná veda v spojitosti s praxou musí chytiť za pasy. Ľudstvo vytvorilo v posledných desaťročiach obrovské sily, ktoré môžu byť využité v prospech človeka, ale môžu sa stať aj nástrojom jeho zničenia. Pomocou vedy a techniky sa dnes vyrobí viac potravín, viac a lacnejších životných potrieb pre všetkých. Viac, rýchlo, lacnejšie. Lenže pritom sa znečistila príroda, základné životné zdroje, zem, vzduch, voda. Našťastie si to človek uvedomil, aj keď v poslednej chvíli. Ešte nie je neskoro. Mŕtve rieky a umierajúce lesy nemôže oživiť nikto iný, len človek. Preto sme tu, to je naša úloha, úloha socialistických vedcov: pomôcť človeku a životu. Vítam vás, vážení prítomní, na tomto významnom podujatí, osobitne vítam medzi nami vzácnych hostí. Vzácni hostia vstávajú a ukláňajú sa, vedecké kapacity alebo aspoň vedecké nádeje, sebavedomí, zdraví, sympatickí ľudia, čo vôbec nevyzerajú na vedcov, nijaká biela brada, ba ani sivý vlas, a ak, tak len ojedinelý, aby to človeku dodalo na zaujímavosti, sme síce duševní pracovníci, ale zato výborne plávame, lyžujeme a hráme tenis, máme atletické postavy a zdravý chrup, ideme takpovediac príkladom. Každý z nás má za sebou pozoruhodné dielo, spotrebovali sme naň časť životnej energie, no ešte nám jej dosť ostalo, sme ňou priam nabití, objavili sme jej skryté zdroje, preto máme dosť optimizmu a sebadôvery, vieme sa usmievať napriek všetkým pesimistickým prognózam. Úsmevy a úklony vľavo a vpravo, pri každom mene zdvorilý potlesk.
Po otváracom ceremoniáli nasleduje prvý referát. Veda v dnešných časoch zaujala významné postavenie, a práve medicína, pre svoju blízkosť k človeku ... Docent Polesný číta monotónne, uspávajúco, neraz mu to vyčítali a on sa vždy bránil. Keby som mal herecké vlohy, nebol by som tu, ale v Národnom divadle. Ešte šťastie, že si ten dlhý cyklostylovaný referát stihla preštudovať už doma.
Ukazuje sa, že v najčistejších mestách sveta, ako sú Reykjavík, Benátky, percento ochorení dýchacích ciest ... Reykjavík, Benátky! Čím menší je svet, tým ďalej je od človeka k človeku. Eva sa nevedela sústrediť, videla pred sebou unavené Jánovo gesto, pohyb, akým jej kýval opretý o zábradlie na letisku. Vedela, že si musí čosi vyriešiť, a to práve tento týždeň, popri prednáškach o boji proti škodlivinám v životnom prostredí.
— Eva! Eva Valová! — zvolala platinová blondínka, v ktorej Eva len s námahou spoznávala Editku, bývalú kolegyňu zo študentských čias. — Neklame ma zrak? Ukáž sa, dievča! Aká som šťastná, že ťa vidím! Večnosť sme sa nevideli! Veky, storočia!
