MARKOV, GEORGIJ MOKEJEVIČSOĽ ZEME
(Soľ zemli)
Osveta, Bratislava, 1962
preklad Zora Jesenská, Ľudmila Pikulová
obálka Teodor Schnitzer
1. vydanie, 7.000 výtlačkov
beletria, román
568 s., slovenčina
hmotnosť: 651 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
0,70 €
*zimpa* in **S7S**
Georgij Markov sa narodil roku 1911 v Novo-Kuskove v Tomskej oblasti. Už ako chlapec si obľúbil Sibír, ktorú pochodil krížom-krážom so svojím otcom-pol'ovníkom. K tejto veľkej láske sa Markov neustále vracia aj v svojich literárnych dielach. V prvom svojom väčšom diele — Strogovovcoch, uverejnenom roku 1939, líči osudy ľudí na Sibíri v čase zúrivých bojov za sovietsku moc. Román priniesol autorovi veľkú popularitu a bol vyznamenaný literárnou cenou. Bol preložený aj do slovenčiny. Slovenská čitateľská verejnosť ho prijala veľmi kladne.
V románe Soľ zeme sa autorovi podarilo vylúdiť tie najčarovnejšie zvuky, aké prechováva vo svojom vnútri ešte stále záhadná, málo preskúmaná Sibír. Čím ďalej čitateľ obracia stranu za stranou, tým väčšmi sa pred ním vynára naozajstná Sibír, plná aróm, rôznorodých farieb, nekonečne bohatá svojimi pokladmi. No nejde tu len o romantiku. Sibír vie byť aj krutá, záludná. Ale tak, ako je náš život popretkávaný rôznymi protikladmi, čo sa navzájom prelínajú a dopĺňajú, aj v Sibíri sa ešte väčšmi skvie na pozadí týchto tienistých stránok jej opravdivá krása, jej bohatstvo.
Autorovi tohto románu ide o to, aby ukázal tvorivý zápas o sprístupnenie sibírskych bohatstiev sovietskemu človeku. Tento boj o Sibír prerastá rámec vedeckého bádania, stáva sa vnútornou záležitosťou mnohých ľudí, lebo aj od toho, ako sa zapojili do tohto ťažkého boja s prírodou, ako pochopili dialektiku rozvoja a potrieb spoločnosti, aj od toho závisí osobné šťastie nejedného z hrdinov.
Niektorých hrdinov si čitateľ už obľúbil v Strogovovcoch (synovia Arťom a Maxim). Teraz môže sledovať ich osud v povojnových podmienkach, keď sa život stáva plnší, bohatší a zložitejší, a teda aj náročnejší. Aby bratia obstáli v tomto novom prostredí, aby ich nepredbehol život, musia občas vynakladať obrovské úsilie. No aj tak sa na tejto ceste neraz podkýnajú (hlavne Arťom). Horšie obstála v živote ich sestra Marina, ktorá nevedela v mladosti dostatočne oceniť osobné šťastie, ktoré sa jej ponúklo a až neskôr, keď okúsila trpké sklamania s manželom Benediktinom, pochopila stratu a snaží sa napraviť svoj omyl. Sviatočnými farbami kreslí Markov osud trojice — Alexeja, Sofii a Uli, mladých ľudí, ktorých aj napriek rozdielnosti ich charakterov spojí život v práci a v citových vzťahoch. Uliana nachádza veľké šťastie v svojej prvej láske, zatiaľ čo Sofia musí sa zmieriť s odmietnutím Alexeja, hoci ho ľúbi tak isto vrúcne ako Uliana.
Román si svojím obsahom a umeleckou hodnotou určite získa priazeň slovenského čitateľa.
ÔSMA KAPITOLA
1
MAXIM A ARŤOM si obzerali Marejevku. Maxim za mladi chodil po mnohých dedinách a osadách Ulujulia, ale sem sa nikdy nedostal. Nenáhlivo prešli po jednej ulici, potom sa zvrtli do druhej, ústiacej do limbovej hory. Pri jednom dome bratia zastali. Maxim znehybnel, uveličený zázrakom, ktorý stvoril ľuďom na obdiv neznámy majster. Garniže a rámy na dome, bránička a vráta — všetko bolo samá vzorka, vypílená z obyčajných dosák. Majster urobil podoby zverov a vtákov veľmi výrazne.
Na vrátach bol celý rozvinutý námet: dvaja psi prudko naháňajú medveďa. Medveď sa už kotúľal ako drevený vĺčok, ale ani psom nie je ľahko: vyplazili z papúľ dlhé jazyky.
— Tento dom patril priekupníkovi kožušín Tichomirovovi, — povedal Arťom.
Ale Maxim nemyslel teraz na Tichomirova. Živo si predstavil majstra týchto vzoriek, ktorý mal v rukách iba dláto, pílku a sekeru. Bol to samorastlý talent, z tých, čo na údiv celej Európy vedeli podkovať blchu. Majster akiste nemal nielen vlastný dom, ale ani obyčajnú chalupu, putoval z dediny do dediny, medzi ľudom mal meno „majster desatorakej psoty“ a celý život sníval o tom, vystaviť mesto na div sveta. Umrel tento majster osamelý ako kôl v plote, pochovala ho obec, a len urastené brezy hladkých pňov na tichom dedinskom cintoríne oplakávali jeho opustený hrob.
— Miestny soviet? — spýtal sa Maxim.
— Aha, vidíš? — Arťom ukázal na tabulu so zlatými literami na čiernom, na prst hrubom skle: „Marejevský miestny soviet poslancov pracujúcich“.
Arťom otvoril dvierka a vošli na dvor. Polovica dvora bola prikrytá strechou z plechu; strecha miestami prehrdzavela a škľabila sa dierami. Kedysi za kupca Tichomirova pod touto strechou zimovali vozy, letovali sane, opatrovali sa pluhy, kosačky, stáli tam veľké váhy, na ktorých vážievali vrecia nakúpených limbových orechov. Teraz pod strechou nebolo ani vozov, ani váh. Zem zarástla harmančekom a lobodou. Tam, kde bývali váhy, stál dlhý stôl a za ním sa ťahali tri rady mocných smrekových lavíc. Od jari, až kým sa nezačali zimy, všetky zhromaždenia, zvolávané miestnym sovietom, konali sa tu na voľnom povetrí a Marejevčania žartom volali toto miesto „letnou zasadacou dvoranou“.
Keď Arťom a Maxim vošli na dvor, uvideli pod strechou ľudí. Ľudia sedeli v takých nenútených polohách, že sa podľa nich nedalo hneď rozumieť, či zasadajú, a či len besedujú. Ale keď sa Maxim sediacim prizrel, zbadal, že sa zhovárajú o čomsi vážnom, významnom, a že sú zrejme nie rovnakej mienky.
— Dobrý deň, súdruhovia! — veselo povedal Arťom, keď uvidel známych. — Nevyrušujeme?
Ozvala sa vrava: „Dobrý deň!“, „Poďte ďalej!“, „Nemáme tajností“. V tej chvíli z krajnej lavice vstal bradatý človek s okrúhlou tvárou a šiel oproti Arťomovi, ukazujúc v úsmeve mocné zuby, žlté od dohánového dymu.
— Aha, Miron Stepanyč! Dobrý deň, ujček! — zvolal Arťom a podával mu ruku. — Dovoľte, aby som vás predstavil. — Arťom sa obrátil ku bratovi. — Toto je súdruh Degov, naša okresná znamenitosť, a toto súdruh z krajského výboru strany.
Maxim stisol ruku Degovovi, ale pozornosť mu upútal človek, čo sedel na zadnej lavici na kraji. Mal na sebe brodne, sivé široké nohavice a takú istú sivú košeľu bez opaska. Na hlave mal čiapku-ušianku. Malými bystrými očami obzeral Arťoma. Keď Arťom pomenoval Degova „naša okresná znamenitosť“, človek natiahol aj tak dlhé chudé hrdlo a s úsmevom poznamenal:
— Oj, ľúbi naša znamenitosť pred vrchnosťou chvostom pokrútiť!...
— Ale daj pokoj, sváko Miša! Závidíš mu jeho rad, preto tak nerozumne hovoríš, — povedal ktosi poučne.
— Vraj závidím... — odpovedal Lisicyn dudravo a pozorne sa prizrel Maximovi, akoby sa ho spytoval: „No, a ty si čo za vtáka?“
— A o čom ste sa tu radili a hádali? — spýtal sa Arťom všetkých.
— O zemi, Arťom Matvejič. Tuto s priateľkom sme sa po-
