WALTARI, MIKAKARIN MÅNSOVÁ
(Kaarina Maunutytär)
Smena, Bratislava, 1973
edícia Eva
preklad Jaroslav Kaňa
ilustrácie Naďa Rappensbergerová-Jankovičová
prebal Milan Veselý
20.000 výtlačkov
beletria, román
240 s., slovenčina
hmotnosť: 320 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal po krajoch pokrčený
2,60 €
*zimpa*petz1*in*belx-fin*
Mika Waltari (1908) je z rodu veľkých fínskych spisovateľov, podobne ako Aleksis Kivi, F. E. Sillampää alebo Väino Linna, dokonca ich svojou svetovou slávou aj prevyšuje. Waltari písal spočiatku romány zo súčasnosti, detektívky, novely a divadelné hry. Až v neskoršom období svojej tvorby sa venoval predovšetkým historickému románu, ktorým si získal veľké meno i v zahraničí.
Karin Mansová je historický román o jednoduchom dievčati, ktoré sa stalo švédskou kráľovnou. Je to román zo 16. storočia, z úsvitu novoveku. Príbeh je však vo švédsku známy a obľúbený ako rozprávka o dávnych legendárnych kráľovnách. Autor nezabúda na všetky historické súvislosti, ktoré umne začlenil do tohto príbehu, takže čitateľovi živo predstavuje vládu kráľa Erika XIV. (1560-1568), jeho slávu, ľudské šťastie i pád. Kráľ Erik nebol len posadnutým šialencom, ako je známe z histórie, ale i vzdelaným hvezdárom, nadaným hudobníkom a zakladateľom novodobej švédskej armády. A Karinina láska urobila z neho i človeka.
V historických súvislostiach sa stretávame nielen so švédskym, ale i s dánskym a poľským kráľom a s ruským cárom Ivanom IV. - Hrozným, i s energickou poľskou knažnou Katarínou z rodu Jagellovcov, ktorá sa neskôr stala matkou poľského a švédskeho kráľa Žigmunda. Hoci sa dej odohráva poväčšine v Stockholme, román je úzko spätý aj s autorovou vlasťou - Fínskom, kam sa sčasti presúva jeho dej.
Román Karin Mansová napísal autor roku 1942, po svojej prvej historickej trilógii Od otca k synovi z nedávnej minulosti z helsinského prostredia a pred napísaním slávneho Egypťana Sinuhe z pradávnej minulosti. A tak Karin Mansová svojím historickým i geografickým začlenením zapadá práve do tohto najtvorivejšieho autorovho obdobia.
Mika Waltari predstavoval vždy hrdinov svojich románov predovšetkým ako ľudí a usiloval sa ich pochopiť z ľudskej stránky. „Svet sa musí zmeniť“ napísal v jednom zo svojich diel, „ale ak sa má zmeniť svet, musí sa zmeniť i človek.“ Je proti nenávisti a neznášanlivosti, preto vidí na každom nielen nedostatky, ale i kladné stránky, Práve preto vedel rozprávku s motívom o krásnej kráľovnej z ľudu, niekedy pokladanej i za bosorku, preladiť do nových tónin a skomponovať z nej pieseň o vernej láske, ktorá je najväčším šťastím i pre kráľa, čo sa správal ako tyran a kat.
Waltari je nám blízky predovšetkým tým, že odsudzuje všetkých kráľov ako tyranov, vyznáva sa zo svojej lásky k ľudu, ktorý trpel, a k sviežemu dychu zeme, ktorý mu je vždy príjemný.
Plynú týždne a mesiace, míňajú sa ťaživé dni, udalosti z vonkajšieho sveta sa dostávajú do Erikových uší len ako vzdialený šum. Kráľovská rada mu ohľaduplne predkladá len to, čo pokladá za nevyhnutné, a Erik pokorne podpisuje všetky listiny, ktoré mu predložia: nariadenia, menovania, rozsudky. Ericus Rex, píše neistými písmenami na miesto, ktoré mu ukážu, a kráľovská rada už uvažuje, že sa mu pokúsi predložiť na potvrdenie rozšírené privilégiá a oprávnenia pre šľachtu. Nesmelo, ale deň čo deň s čoraz väčšmi zvrašteným čelom pozoruje Karin zboku láskavých a ukláňajúcich sa pánov, ktorí si preberajú prstami v ozdobách na hrudi, vykrúcajú si fúzy a významne sa na seba usmievajú, keď predkladajú kráľovi listiny a podľa svojho vlastného uváženia používajú kráľovskú pečať. Karin je vždy pri ňom, ani na okamih sa Erik od nej neodlúči, lebo tuší a právom sa obáva, že bez jej nežnosti a starostlivosti by čoskoro zase upadol do sveta tieňov.
Karin vidí, že Erik je už zdravý, že má rozum úplne v poriadku a okrem toho je taký, aký nebol nikdy predtým: je dobrý človek. Ale stratil sebadôveru, preto sa bez vôle podrobuje všetkému, čo sa od neho žiada, priam tak sa dá baliť do mokrých obkladov a užíva trpké, omamujúce lieky, ako sa podvoľuje požiadavkám a rozhodnutiam rady. Ale Karin mu už nedáva predpísané lieky, čo ako ju učený doktor zastrašuje, že by to mohlo mať hrozné následky.
Erik vysedáva celé hodiny s lutnou na kolenách a hrá, vyludzuje zabudnuté melódie a hľadí do diaľky. Niekedy zaznie na strunách lutny čistým striebrom aj náhodný ľúbostný spev, variácia na prastarú študentskú pieseň, tu sa však Erik hneď roztrasie a struny lutny zakvília falošne. Akoby sa pokúšal prilákať z minulosti to najkrajšie, čo mu život poskytol, znovu a znovu sa vracia k tejto melódii, zakaždým je dokonalejšia a znie čoraz jasavejšie.
Vtedy Karin skláňa hlavu a horúce slzy jej tečú na popukané hánky. Karinine ruky, kedysi pekné, biele a pestované, teraz očerveneli a zhrubli, lebo sama perie kráľovi bielizeň a varí, pripravuje mu namiesto priveľmi korenistých maškŕt, aké poskytuje dvorská kuchyňa, jednoduchú a výživnú stravu, ktorá mu dodá sily a zdravia. Je kráľovi slúžkou, matkou i manželkou, v noci aj milenkou, lebo Erik sa s úpornosťou zúfalca drží toho, čo mu ešte zo života zo stáva, a Karin nežne a láskyplne odpovedá na Erikovo clivé láskanie.
Teraz už kráľ máva opäť pokojný zdravý spánok.
Tak sa kráľ čoraz väčšmi zotavuje. Nesie sa už na koni cez Stockholm na čele jazdeckého oddielu, v trónnej sále dáva audiencie zahraničným vyslancom, pritom pokojným a pevným hlasom číta z papiera to, čo kráľovská rada uznala za vhodné, aby im oznámil. Placho a zvedavo pozorujú vyslanci švédskeho kráľa, ktorého chýr o strašnej vražednej mánii sa ako na krídlach zla rozletel po celej Európe. Potajomky sa obzerajú po svojom ozbrojenom sprievode a s uľahčením si vydýchnu a siahnu si na krk, keď sa audiencia skončila. To všetko však robí Erik nerád, iba preto, aby si vykonal svoju povinnosť. V záležitostiach kráľovstva cíti sa ako telo bez duše, ktorému rada vdýchla nový život, aby nieslo insígnie kráľovskej moci a slúžilo ako blyštiaci sa štít. ich diela.
V rade je však toľko náhľadov, koľko má členov. Odvtedy, čo stratili spoločné záujmy, vo všetkom vládne nejednotnosť a neporiadok, všetci bojujú proti všetkým o moc a lesk, takže je to horšie ako prv. Dánske žoldnierske jednotky lúpia, pália a plienia vo, Švédsku, piráti potápajú drahocenné náklady v Baltickom mori a prúdy utečencov z východného Götlandu zaplavujú Stockholm. Ľudí sa zmocňuje strach, lebo teraz niet už nikoho, na koho by sa mohol chudobný ľud obrátiť, aby uplatnil svoje právo. V mene slobody vládne všade svojvôľa a všetko sa rúti do skazy.
Vo vtáčom dome na konci kráľovského parku sa ozýva vtáčí spev a kríky i rastliny sa ešte stále zelenajú. Papagáj volá chrapľavým hlasom Karin a krkavec, ktorý vypĺzol od túžby po slobode a od zatrpknutosti, zlostne myká retiazkou na nohe.
