Vitajte v mojom antikvariáte!

Chcete mať prehľad o najnovších prírastkoch? Zadajte svoju e-mailovú adresu do kolónky "Prírastky kníh na e-mail" v ľavom stĺpci a na váš e-mail príde maximálne jedna správa denne.

Alebo sa staňte členom stránky na Facebooku.
https://www.facebook.com/groups/ripakovantikvariat/
Vyberte si to, čo je Vašej duši najbližšie.

Ak sa Vám niečo zapáči, napíšte mi na
riporipo@gmail.com
Postup bude nasledujúci :

a.) uveďte tituly, o ktoré máte záujem
b.) uveďte Vašu adresu, prípadne telefón
c.) skontrolujem dostupnosť kníh a následne vám pošlem pokyny na platbu vopred. Na dobierku, po zlých skúsenostiach, neposielam.
d.) Dáte mi avízo o zrealizovaní platby.
e.) Po obdržaní platby na môj účet vám knihy do troch dní posielam

Jednoduché, však? )

ANTIKVÁRIUM (magyarul)

Ha Magyarországról van, és bármelyik könyv érdekelné, kérjük írjon a riporipo@gmail.com címre. A könyvek küldhetök postán. Ha átutazóban van Kassán, a megrendelt könyveket személyesen is átveheti.

sobota 15. júla 2017

JULIETTE - PREČO JA?

JULIETTE

PREČO JA?
Spoveď dnešnej mladej ženy

Litera, 1991
preklad Andrea Gryzlová
obálka Ján Krížik
1. vydanie
ISBN 80-900456-1-8

beletria, román
176 s., slovenčina
hmotnosť: 203 g

mäkká väzba
stav: dobrý, asi na 10 miestach podčiarknutý text

OVER

*zimpa* in **S7P**

„Mne sa to nestane," odpovedala mladá známa novinárka ešte ako malé dievča zakaždým, keď ju niekto pred niečím varoval. Túto odpoveď mala poruke celý život, až do chvíle, keď jej priateľ -lekár oznámil, že má AIDS. Je to varujúca spoveď ženy, ktorú profesia a sláva doviedli do sveta politiky, s tragickým koncom. Je to výpoveď ženy na nemocničnom lôžku, ktorá po troch úmrtiach z blízkeho okolia, čaká na to najhoršie. Je to posolstvo pre čitateľov, aby sa aspoň oni vystríhali prízraku modernej, zatiaľ nevyliečiteľnej choroby. Toto sugestívne svedectvo osobnej tragédie mohla napísať iba osoba, ktorá ho skutočne prežila. Aby čitateľ nepoznal skutočných aktérov, autorka použila neskutočné mená, sama napísala knihu pod pseudonymom a vydavateľovi ju odovzdala prostredníctvom svojho advokáta.





A už teraz každý v našom minisvete začínal s veľkým talentom napodobňovať slávne vzory veľkých novinárov alebo politikov.

A ja som lovila chlapov ako prostitútka. Mala som za milenca Maxa F. Za lásku som si dala zaplatiť. Vôbec som sa im nepodobala. Len som sa vedela tváriť ako oni. Nič viac.

Ale Georges D. bol človek iného druhu. Nikdy sa neprechádal po vestibule. Nevídala som ho ani v knižnici. A po prednáške nediskutoval s Reném V.

Odrazu som si ja, nemožná žena, všimla, že mi začína chýbať, že ho túžim vidieť. Že v tie dni, keď nie je v škole, mám akosi zablokovanú hlavu. Nudila som sa bez neho. Hoci iné pocity som nemala, ale tieto boli zreteľné a podobná závislosť ma rozčuľovala.

Navyše si ma vôbec nevšímal.

Nikdy sa na mňa ani nepozrel, hoci som ho zámerne provokovala. Hnevala som sa naňho. Vyčítala som si, že sa správam ako hlupaňa. Ale nič mi to nepomáhalo.

Začala som sa naňho vyzvedať u Reného V. Prenikavá, ale nepoužiteľná inteligencia. Systematickosť. Sektárstvo. Je to dogmatik, uzavrel René.

Diagnóza intelektuálnych schopností Georgea D. mi bola nanič.

Chcela som vedieť, čo je zač!

René V., diskrétny ako zvyčajne, moju zvedavosť nijako nekomentoval. Prezradil mi, že Georges D. je povolaním učiteľ a že by chcel diplom z politických vied, aby sa stal riadnym profesorom, ale že, podľa neho, v nijakom kurze nikdy neprejde. Otázka profilu, ako hovorieval René. Otázka ohybnosti vlastného úsudku. Doktrinár porotu rozhodne nikdy neuspokojí. Potom tu boli, pochopiteľne, aj podmienky prípravy na konkurz. Ale hlavný problém podľa Reného nebol v tom. 

“Juliette, moja zlatá, ako chcete mať úspech u nejakej poroty, keď jej dáte jasne najavo, že vy osobne ju vôbec za nič nemáte, keď ste apriori zaujatá proti disciplíne, ktorú by ste raz mali vštepovať ostatným? Bez akého-takého názorového kompromisu je také niečo úplne nemysliteľné. Váš Georges D. je okrajový typ a ním aj ostane.“

Bolo mi to jasné, ale Georges D. ma o to väčšmi priťahoval. A tak to zostalo až do konca môjho druhého ročníka na škole.
Chodila som za ním, prihovárala sa mu, chválila ho. Raz som mu povedala: “Ten váš referát bol zaujímavý. Mohla by som sa vás ešte na niečo spýtať? Nezájdeme si na kávu?“

Usadili sme sa v malom bistre na ulici de Varenne. Georges ma počúval s pokojnou odmeranosťou, s trochou pohŕdania a s evidentným nezáujmom.

Pretože stále mlčal, zadrapila som sa do záveru jeho referátu, a keď nereagoval, aj som si hneď na otázky sama odpovedala. Odrazu na mňa pokojne pozrel a povedal: “Prosím vás, čo odo mňa vlastne chcete? Diskutovať o teoretických otázkach... Nemám dojem, že by vás to skutočne zaujímalo. Alebo sa mýlim?“

Teraz už bol ironický. Ako som mu však mala povedať, že po prvý raz v živote túžim sedieť pri niekom len tak pre nič za nič, len preto, že mi je s ním dobre?

Dá sa vôbec k niečomu takému priznať?

Oveľa jednoduchšie sa mi zdalo, a to som aj urobila, pokojne a provokatívne vyhlásiť, že sa mi páči, že by som sa s ním rada milovala. A bolo.

Odvážne som naňho pozrela, ale v duchu ma chytalo zúfalstvo.