VTÁKY V TŔNÍ
(The Thorn Birds)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1991
preklad a doslov Katarína Karovičová
obálka Karol Ondreička
2. vydanie
ISBN 80-220-0292-5
beletria, román, literatúra austrálska,
608 s., slovenčina
hmotnosť: 733 g
tvrdá väzba
0,60 € stav: dobrý, bez prebalu
Austrálska prozaička Colleen McCulloughová čerpá vo svojom diele z bohatých životných skúseností, ktoré získala v rozličných povolaniach — ako novinárka, knihovníčka, učiteľka a neurofyziologička. Okrem románu Tim napísala širokouhlú rodinnú ságu Vtáky v tŕní, preslávenú najmä v podobe televízneho seriálu, ktorý obehol celý svet.
Stredobodom tohto realisticky stvárneného príbehu, ktorý sa odohráva na Novom Zélande a v Austrálii, je život na veľkofarme v priebehu päťdesiatych rokov a nepretržitý zápas ťažko pracujúceho človeka s prírodou a živelnými katastrofami. Román má viacero dejových línií, v ktorých autorka priebežne sleduje osudy jednotlivých členov rodiny Clearyovcov, pričom ju zaujíma najmä ľudské vnútro, pohnútky a motívy určujúce ich konanie. Ústredný konflikt tvorí romantický ľúbostný vzťah farmárskej dcéry Meggie a katolíckeho kňaza Ralpha de Bricassart, ktorý po celý čas bojuje medzi vlastnou ctižiadosťou a túžbou po láske nezlučiteľnej s postavením cirkevného hodnostára.
Medzi najsilnejšie a pre nášho čitateľa najpríťažlivejšie stránky knihy patria kritickorealistické pasáže sledujúce rast a historický vývoj jednej rodiny na vzdialenom kontinente s malebnou, fascinujúcou prírodou.
„Jazdecký úbor pre Meggie. Namojdušu, Paddy, ste neuveriteľný blázon. Dedič najbohatšej farmy v celom Novom Južnom Walese nenaučí dcéru jazdiť na koni! Ako podľa vás zaujme neskôr svoje miesto po boku slečny Carmichaelovej, slečny Hopetonovej a pani Kingovej? Sú to všetko výborné jazdkyne! Meggie sa musí naučiť jazdiť bokom aj obkročmo, počujete? Chápem, že máte veľa roboty, a preto budem Meggie učiť sám, či sa vám to páči, alebo nie. Keď prídem a bude mať náhodou prácu v domácnosti, nič sa nestane. Fee sa bude musieť niekoľko hodín do týždňa bez nej zaobísť.“
Paddy sa nemohol dohadovať s kňazom, a tak sa Meggie ihneď začala učiť jazdiť. Už roky po tom túžila. Raz sa placho pokúsila spýtať otca, ale ten na jej prosbu vzápätí zabudol a Meggie nenaliehala, pokladala to za odmietnutie. Bola nadšená, že sa učí pod dohľadom pátra Ralpha, lebo jej obdiv k nemu sa medzitým zmenil na oduševnenú dievčenskú zaľúbenosť, ktorú pred ním dôsledne skrývala. Bola si načistom, že jej city nemajú budúcnosť, a tak o ňom iba snívala, predstavovala si, aké by to bolo, keby ju zovrel do náručia a pobozkal. Ďalej jej sny nesiahali, lebo netušila, čo nasleduje potom, dokonca ani nevedela, či vôbec niečo nasleduje. Hoci si uvedomovala, že nie je dovolené snívať o kňazovi, nemohla naňho nemyslieť. Mohla urobiť iba jedno, nijako mu nedávať najavo, aké myšlienky jej víria hlavou.
Keď Mary Carsonová pozerala cez okno obývacej izby, páter Ralph a Meggie sa práve vracali zo stajní na opačnej strane Marinho sídla ako Paddyho dom. Ľudia z farmy jazdili na pracovných koňoch, ktoré neboli nikdy ustajnené; keď ich potrebovali, nechávali ich na dvoroch, ak pre ne nemali prácu, vypúšťali ich na pasienky. Stajne používal len páter Ralph. Mary Carsonová mu kúpila dve čistokrvné kobyly, nemohol predsa jazdiť na starých vyziabnutých mitrhách. S kňazovou žiadosťou, pokiaľ šlo o Meggie, musela súhlasiť. Bola to jej neter a patrilo sa, aby sa naučila poriadne jazdiť.
Každým kúskom svojho tučného tela túžila, aby mohla jeho prosbu odmietnuť alebo jazdiť spolu s nimi. Nemohla však urobiť ani jedno, ani druhé, a keď ich teraz videla kráčať po trávniku, znovu ju zaliala strašná trpkosť. Kňaz vyzeral v jazdeckých nohaviciach, vysokých čižmách a bielej košeli ako tanečník, dievča bolo v rajtkách štíhle a chlapčensky pôvabné. Vyžarovalo z nich priateľstvo. Mary už vari po tisíci raz uvažovala, ako je možné, že si nik okrem nej nevšimol ich blízky, takmer dôverný vzťah. Paddy ich pokladal za dobrých priateľov, Fee ako zvyčajne nič nehovorila a chlapci sa k nim správali ako k bratovi a sestre. Videla vari Mary to, čo nevideli iní, preto, lebo bola do Ralpha de Bricassart zaľúbená? Alebo to bol iba výplod jej fantázie a medzi kňazom tridsiatnikom a dievčaťom, ktoré ešte nedospelo v ženu, nebolo nič iné ako priateľstvo? To určite! Nijaký muž, ani Ralph de Bricassart, si nemohol nevšimnúť ružový púčik a odolať mu. Ani Ralph de Bricassart? Haha! Práve Ralph de Bricassart! Tomu nikdy nič neujde.
Ruky sa jej roztriasli, z pera odfrkli na spodok papiera tmavomodré kvapôčky. Sukovitým prstom vytiahla z priehradky ďalší hárok papiera, znovu namočila pero a prepísala všetko s rovnakou istotou ako predtým. Potom sa sťažka postavila a odknísala k dverám.
„Minnie! Minnie!“
„Pomôž nám pánboh, to je stará!“ zahundrala slúžka v neďalekom prijímacom salóne. Vystrčila z dverí tvár neurčitého veku. „Čo si želáte, drahá pani Carsonová?“ Rozmýšľala, prečo starena ako zvyčajne nezazvonila na pani Smithovú.
„Nájdi toho chlapa, čo opravuje plot, a Toma, a ihneď ich pošli ku mne.“
„Mám to ísť najskôr povedať pani Smithovej?“
„Nie! Rob, čo ti kážem!“
Záhradník Tom bol starý zvráskavený chlap, ktorý sa kedysi potuloval po kraji s batohom a miskou na jedlo, a pred sedemnástimi rokmi sa tu na chvíľu zastavil. Zaľúbil sa do droghedských záhrad a nemohol sa od nich odtrhnúť. Opravár plotov bol tulák tak ako všetci plotiari. Pred niekoľkými dňami ho odvolali od nekonečného naťahovania pletiva na pasienkoch, aby dal do poriadku biely latkový plot pri dome. Obidvaja muži, celí vystrašení, že ich volá Mary Carsonová, zjavili sa o niekoľko
