HVIEZDOSLAV, PAVOL ORSZÁG - DIELO I.Slovenský Tatran, Bratislava, 1996
Zlatý fond slovenskej literaúry (69)
zostavil Stanislav Šmatlák
prebal Ivan Kovačevič
2. vydanie
ISBN 80-222-0457-9
poézia
712 s., slovenčina
hmotnosť: 750 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: výborný, nepoužívaná
5,00 € PREDANÉ
*zimpa*
NA POSTATI
Dosiahnuv cieľa, zaujímam postať,
bych dielo počal čo poctivý muž.
Tu próza žitia. Jej heslo: vyhosť dať
veškerým rozháraniam duše už;
zatajiť srdce — umu rozžať lúč
a svietiť tak na príkru práce púť;
vrhnúť do mora sladkej lásky kľúč,
kvet, hviezdy, dumy — všetko pominúť...
Veru tak, múzo!... O, jak úpie, lká!
Nie! Zanechať ju: vec to nemožná.
Ty krajší svit môj jediný:
musia byť tvoje hodiny.
Tŕnistá cesta, na ňuž kladiem nohu,
avšak smelosť! hovorím sám k sebe;
i úfam prekážku postretať mnohú —
len nezúfať! — o to prosím nebe.
Tu povolanie moje, bohužiaľ!
Doň vkladám celučkú síl istinu,
abych skromné úroky vydostal:
vkopať sa v mŕtvej šachty hlbinu —
Ach, nádenníctvo! Preniká ma mráz;
jemu venovať denný, nočný čas!
Nie! Múzo, oddych jediný — musia
byť tvoje hodiny!
Však žiť treba; ha, starosť nestydatá,
ty zbavuješ ma ducha povzletu;
čo k hviezdam chce, ty stiahla si do blata,
zakliala citov reč v zlú klebetu...
Ty kážeš žiť na zemskom površí:
ó, rozkaz! jemuž nik neodolá.
A tak, hľa škoda, brko vyprší
za brkom z hybkých krídel sokola.
Vietor ich zberá horským úpätím,
a nosí späť - či ešte podletím!?
Hej , múzo! Povzlet jediný:
musia byť tvoje hodiny.
Široký svet, v ňomž človeka nebadať,
až kým sa vztýči; svrbný pulz to tiež:
jak vŕšok ponad doly porozkladať
sústatie svoje - ináč zanikneš;
ó, cítiš, nik nevie a nechce znať;
o lesk zovňajší hodne musíš dbať:
ukáž svetu, že tiež ti lahodí,
čo nudným jeho žitím vývodí...
Ó, prepych mrzký! - Moja múza lká,
ako by bola blesku nehodná.
Nie! Slávy svit môj jediný:
musia byť tvoje hodiny.
Ach, hlúposti, už ma v nevoli máte —
do duše udrel — na vás — hnevu pal;
ó vy - čo tam jak pamprlíky hráte —
nie, ja bych iskry duše vám nedal!
Zver divoká! Len čo má chleba chtíč —
a kremä toho v celom tele nič...
A s tým putujem - ó, duše hlad!
Ni krok! My sa musíme rozžehnat’.
A kráčam strmácaný z postati,
chorý na smrť, na srdci rozťatý...
Hej, múzo, liek môj jediný:
musia byť tvoje hodiny!
