BAUMANN, HANSKOLUMBOV SYN
(Der Sohn des Columbus)
Mladé letá, Bratislava, 1984
preklad Elena Diamantová
prebásnil Ignác Šafár
ilustrácie Ľubomír Longauer
edícia STOPY
1. vydanie, 23.000 výtlačkov
beletria, román, dobrodružné,
230 s., slovenčina
hmotnosť: 292 g
tvrdá väzba
stav: dobrý
2,00 €
PREDANÉ! *zimpa* in **O2**
Postavu objaviteľa Ameriky Krištofa Kolumba nájdeme v mnohých literárnych dielach, mnohí autori sa usilovali vykresliť jeho rozporuplnú osobnosť a činy, opísať jeho odvážne plavby. Západonemecký spisovateľ Hans Baumann (1914) si zvolil nový pohľad na tohto veľkého muža. Zahľadel sa na Kolumba očami jeho trinásťročného syna Fernána, ktorý v túžbe spoznať a pochopiť svojho otca odíde s ním na jeho štvrtú, poslednú plavbu. Chlapec má takto možnosť vidieť, akým úkladom a ťažkostiam musí jeho otec čeliť, s koľkými nepriateľmi musí zápasiť. Fernánovi a jeho indiánskemu priateľovi Tahakovi sa neraz podarí pomôcť Kolumbovi, odvrátiť od neho smrteľné nebezpečenstvo, keď na lodiach vypukne vzbura alebo keď výprave hrozí smrť hladom. Hoci Fernán spoznáva svojho otca až na sklonku jeho života, ťažko chorého a vyčerpaného intrigami kráľovského dvora, nesklame sa v ňom, naopak, má príležitosť v najťažších chvíľach sa presvedčiť o jeho odvahe a nezlomnej vôli, húževnato vzdorujúcej porážkam.
Postavu objaviteľa Ameriky Krištofa Kolumba nájdeme v mnohých literárnych dielach, mnohí autori sa usilovali vykresliť jeho rozporuplnú osobnosť a činy, opísať jeho odvážne plavby. Západonemecký spisovateľ Hans Baumann (1914) si zvolil nový pohľad na tohto veľkého muža. Zahľadel sa na Kolumba očami jeho trinásťročného syna Fernána, ktorý v túžbe spoznať a pochopiť svojho otca odíde s ním na jeho štvrtú, poslednú plavbu. Chlapec má takto možnosť vidieť, akým úkladom a ťažkostiam musí jeho otec čeliť, s koľkými nepriateľmi musí zápasiť. Fernánovi a jeho indiánskemu priateľovi Tahakovi sa neraz podarí pomôcť Kolumbovi, odvrátiť od neho smrteľné nebezpečenstvo, keď na lodiach vypukne vzbura alebo keď výprave hrozí smrť hladom. Hoci Fernán spoznáva svojho otca až na sklonku jeho života, ťažko chorého a vyčerpaného intrigami kráľovského dvora, nesklame sa v ňom, naopak, má príležitosť v najťažších chvíľach sa presvedčiť o jeho odvahe a nezlomnej vôli, húževnato vzdorujúcej porážkam.
Rozliční kapitáni
V deň, keď vyplával Makanoholo, kapitán Escobar, kreatúra žijúca z miestodržiteľovej milosti, vyslal z prístavu Santo Domingo Fatu. V nadchádzajúcom šere sa ako svetlý tieň sunula na západ. Keď sa táto pekná loď dostala na dohľad k opornému bodu vzbúrencov, Escobar dal spustiť čln, tak ako pred prvým stretnutím, a zaviezol sa k výbežku. Tam ho očakával Porras a jeho prívrženci.
Pisár podišiel k člnu a nazrel doň.
— Kde je vrece? - spýtal sa.
Escobar zatiahol Porrasa nabok.
— Na Fate, — zašepkal. - Čln by vrece neuniesol.
— Malé vrece v hrsti by mi bolo milšie. Kto sa mi zaručí ?
— Ja, — povedal Escobar. - Aj ja mám s admirálom nevybavené účty. Zostanem u teba, kým nebude po všetkom. Fata odpláva odtiaľto priamo do Španielska.
— Tam sú sudcovia.
— Za Kolumbom ani pes nezašteká, - povedal Escobar.
Porras premýšľal.
— Chcem to vrece vidieť.
Escobar s Porrasom sa zaviezli na Fatu, k vrecu uloženému v kapitánskej kajute. Porras sa spýtal:
— Môžem doň nazrieť?
Keď bolo vrece otvorené, usúdil:
— Miestodržiteľ je naozaj veľký pán! Nie taký hladný bedár ako admirál.
Escobar postavil na stôl dva poháre a nalial vína. Porras vypil pohár na dúšok.
— Bueno!
— Musíš si zachovať jasnú hlavu, — napomínal ho kapitán.
— Kým k tomu dôjde, vytriezviem, aj keby som bol na mol.
— Predtým treba ešte všeličo vykonať.
— Komu to vravíš? — smial sa pisár. — Plán je už dávno hotový. Niekoľko svojich ľudí pošlem nazad na lode zbožné ovečky, ktoré sa prišli dať ostrihať. Celada bude vodcom stáda.
— Miestodržiteľovi záleží len na dvoch: na Cristóbalovi a na Bartolomeovi.
Porras vybuchol:
— Nech zmizne celá tá zberba! Predovšetkým Ojeda! A všetci ostatní pätolizači: Žabykláč, Hák — naučím tých svätuškárov kliať.
— To je tvoja vec.
— Nechaj to na mňa! Zajtra pošlem prvých šesť oviec na loď. O tri dni ďalšie štyri. O deň nato ešte tri, aby sme dovŕšili šťastné číslo. V noci na dvadsiateho štvrtého udrieme. Dovtedy Celada rozoženie všetky admirálove pochybnosti. Všetko pôjde ako po masle. Presne na sekundu. Keď bude mesiac zapadať, dve „ovečky" sa zatúlajú do skladu zbraní na Belladame. Vysypú pušný prach a z kuší stiahnu tetivy. Len čo sa mesiac vnorí do mora, preplavíme sa s piatimi člnmi k lodi. A potom dobrú noc, admirál všetkých morí!
Ojeda prvý zbadal Porrasových ľudí, ktorí sa vynorili na brehu a kývali im. Aj ostatní na drevených ostrovoch zbystrili pozornosť, keď tí šiesti z brehu na nich volali.
— Čo len chcú? - spýtal sa Buey.
— Možno vlci začuli, že zas máme čo jesť, — poznamenal Pompo.
— Pravdepodobne, — súhlasil Hák.
— Stratení synovia, ktorí zavoňali pečienku, — vysmieval sa Quill. - Teľa, čo starý zaklal.
— Ale nie pre tamtých! — zavrčal Buey.
— Mali by sme ich opľuť olovom, - navrhol Žabykláč.
Ojeda priviedol admirála.
— Spoznávate tých šiestich? - spýtal sa Kolumbus.
— Je medzi nimi Celada, — konštatoval Ojeda.
— Ten je najhorší, - povedal Bartolomeo.
— Privezte ich - rozkázal Kolumbus. - Tu nemôžu nič vyparatiť.
Ojeda mlčal. Aj Bartolomeo len stisol pery.
