ROZNER, JÁNSEDEM DNÍ DO POHREBU
Marenčin PT, Bratislava, 2009
predslov Vladimír Petrík
doslov Zora Jesenská
obal Ľubomír Krátky
1. vydanie
ISBN 978-80-8114-009-9
životopisy, autobiografia,
312 s. čb fot., slovenčina
hmotnosť: 477 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
1,50 €
*zimpa* in in **S1P**
Ján Rozner (1922) Bratislava - (2006) Mníchov, publicista, prekladateľ, literárny, divadelný, filmový kritik, dramaturg, od roku 1945 redaktor Národnej obrody, Pravdy, vydavateľstva Slovenský spisovateľ, vedúci pracovník SAV. Prekladal z anglickej a nemeckej literatúry.
V 50. rokoch sa spoznal s prekladateľkou Zorou Jesenskou, s ktorou sa oženil. V období normalizácie mal zákaz publikovať a jeho diela a preklady boli vyradené z knižníc. Roku 1976 sa vysťahoval do Mníchova, kde žil až do smrti.
V Mníchove sa v spomienkových prózach vracal do povojnových rokov a skoncipoval rozsiahly román s dokumentárno-biografickými prvkami Sedem dní do pohrebu, v ktorom s veľkou emotívnou silou zobrazil smrť manželky Zory Jesenskej a dramatické okolnosti súvisiace s jej pohrebom. Pretože išlo o známu osobnosť, ktorá sa verejne postavila proti sovietskej okupácii, komunistický režim sa usiloval pohreb všemožne obmedziť. Ten napokon aj tak prerástol do tichej manifestácie. Román má však širšie spoločenské pozadie a je zároveň kritickým obrazom štyridsaťročnej totality a figuruje v ňom celý rad postáv z oblasti kultúry i politiky.
Zora Jesenská (1909) Martin - (1972) Bratislava, prekladateľka, literárna kritička, publicistka, redaktorka, pedagogička. Pochádzala zo známej rodiny Jesenských (jej otec Fedor bol bratom Janka Jesenského), študovala klavír na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave, ale čoskoro sa začala venovať prekladaniu a kritike. Redigovala časopis Živena a knižnú edíciu rovnomenného spolku, bola redaktorkou Tatranu, prednášala na Filozofickej fakulte UK, vychovala celú generáciu prekladateliek. Sama patrí k najvýznamnejším a najplodnejším slovenským prekladateľom. Z ruštiny preložila takmer celú klasiku (Dostojevskij, Tolstoj, Gogoľ, Čechov atď.) i veľa zo sovietskej prózy.
S manželom Jánom Roznerom preložila hry W. Shakespeara. Ako publicistka sa aktívne zapájala do tzv. obrodného procesu, roku 1968 odsúdila sovietsku okupáciu, za čo ju Husákov režim vylúčil zo slovenskej kultúry. Nesmela publikovať, jej knihy a preklady sa stiahli z knižníc. Zúčastnila sa nejednej verejnej demonštrácii proti okupácii v Bratislave, kde ju policajti zbili. Napísala o tom kritickú reportáž, čím sa jej prípad stal známym aj v zahraničí. Zomrela v roku 1972 po krátkej chorobe. O okolnostiach jej smrti a pohrebu vydáva svedectvo táto kniha.
Večer
Obálky padli do schránky a v tej chvíli prestal myslieť na to, že asi predsa na nejakých ľudí ešte zabudol. Teraz mal v hlave len jedno, čo povie, keď bude telefonovať.
Myslel na to so zaťatou sústredenosťou, ale nevynorila sa mu ani jedna veta. Asi ani nič nepríde. Cestou k sesternici sa vrátil kus vyššie a zabočil do ulice, ktorá viedla paralelne s tou jeho hornou. Mal rád tú ulicu, kde z jednej strany boli väčšinou trojposchodové domy aspoň z doby jugendstilu, z druhej strany, smerom k svahu, ktorý sa odtiaľ dvíhal k hornej ulici, stáli vilky a menšie kaštiele, iba celkom na kraji ulice ten kaštieľ bol skôr menší palác, teraz celý vysvietený, ani keby tam bola nejaká predvianočná oslava, hocikedy prešiel popri ňom, vždy si pomyslel, že za vojny tam sídlilo vyslanectvo Veľkonemeckej ríše, najvyššia komandatúra Slovenského štátu, kedykoľvek s niečím neboli spokojní, vyšiel o tom úvodník v denníku nemeckej volksgruppe Grenzbote, a to sa stávalo dosť často, dokonca aj názov ulice si vtedy dali zmeniť, volala sa Moyzesova, nemeckým ušiam to mohlo znieť provokujúco, Mosesova, Mojžišova, iste z ich podnetu ju premenovali na Schillerovu, jeho život za tých päť vtedajších rokov závisel aj od toho, čo sa dialo v tejto budove, do ktorej nikdy nevstúpil, už len preto by bol rád vedel, čo tam je teraz, kto tam teraz sídli, síce istá inštitúcia mala zrekvirovanú nejednu vilku, na ktorej nebola nijaká tabuľka s označením inštitúcie, ale takú nápadnú budovu by si pre tie svoje účely neboli zabrali, a že sa nikoho na to nespýtal, čo tam teraz je, začudoval sa, ale už nechal za sebou vysvietené obloky, o kus ďalej, tiež uprostred veľkého trávnika, uvidel žltú vilku, tam ešte pred dvanástimi rokmi býval Friš, od ktorého si odviezol chladničku, bielizník a dva mohutné fotely. Vilka patrila hudobnému skladateľovi Moyzesovi, s jeho sestrou sa Friš vtedy rozišiel, a rozpamätal sa, že začiatkom tridsiatych rokov Moyzes ako profesor učil na konzervatóriu jeho ženu. No teraz už musí myslieť na ten telefón, čo vôbec mohol povedať niekomu, s kým nehovoril ani netelefonoval, koho nevidel... presne štyri roky a štyri mesiace.
Vlastne to bola súhra náhod, pomyslel si, že sa s tou „tatranskou sesternicou” - ako ju niekedy nazývala jeho žena, lebo sa tiež volala Zora - dlhé roky stretávali v lete a veľmi často aj v zime. Prvý raz sa s ňou stretli celkom nečakane, keď sa do Tatier vybrali krátko po svadbe - ubytovali sa jedine vtedy v jednom z veľkých Grandhotelov zo začiatku storočia, postavených v majestátnom alpskom štýle, lebo všetky normálne hotely zabrali odbory - a raz, na väčšom výlete, sa zastavili v chate vysoko v horách, bola pokročilá jeseň a začalo pršať... aspoň teraz sa mu tak zdalo... chata bola prázdna, len odrazu odkiaľsi k nim pribehla tatranská sesternica - žena s ním nezašla za ňou do sanatória, kde pracovala ako lekárka, lebo to bolo v tom čase, keď ju príbuzenstvo odpísalo a ignorovalo -, ale tu natrafili na niekoho, koho sa rodinné pobúrenia vôbec nedotkli, naopak, vyčítala jeho žene, prečo ju nevyhľadali, aj jemu hneď začala tykať, a potom priviedla Harryho, vysokého štíhleho muža asi v jeho veku alebo trocha mladšieho, ktorý vtedy bol na chate kuričom a za ktorého sa neskôr vydala. A odvtedy ich styky udržiavala takrečeno zhoda okolností. Jeho žena zistila, že jej niekdajšia žiačka Magda, ktorú učila hrať na klavír, je v Tatrách vedúcou odborárskeho rekreačného strediska - bola dcérou mäsiara, hotelovú školu absolvovala vo Švajčiarsku, oboje ju vtedy diskvalifikovalo na reprezentatívne miesto v hotelierstve, kedykoľvek im tam rezervovala izbu aj so stravou za minimálny poplatok... raz ich ubytovala vo vlastnom byte, keď odišla na dovolenku... Po nejakom čase spisovatelia kúpili a dali zrenovovať bývalé súkromné sanatórium, keď tam prišli, vždy dostali pohodlnú izbu, len stravovať sa chodili do reštaurácie nablízku. Od toho prvého stretnutia na chate už vždy vyhľadali ženinu tatranskú sesternicu v sanatóriu pre tuberkulózu, kde ako lekárka mala ako byt jednu veľkú izbu, neskôr aj spolu s mužom. Harry bol vyštudovaný právnik, práve keď doštudoval, zvíťazila robotnícka trieda a on sa ešte v poslednej chvíli zúčastnil nejakých študentských demonštrácií a po víťazstve robotníckej triedy odišiel z Prahy do Tatier. Ako horolezec chodieval tam už za protektorátu a na túrach sa zoznámil so sesternicou jeho ženy. Bol iste jeden z prvých, ktorí sa z civilizácie utiahli do prírody z ideologických dôvodov. Teraz by sa asi povedalo, pomyslel si, že ušiel pred establišmentom.
