GOLDSMITH, OLIVERWAKEFIELDSKÝ FARÁR
(The Vicar of Wakefield)
Tatran, Bratislava, 1973
edícia Svetoví klasici (198)
preklad a doslov Eduard Castiglione
prebal Dagmar Dolinská
1. vydanie, 10.000 výtlačkov
beletria, román
212 s., slovenčina
hmotnosť: 295 g
tvrdá väzba s prebalom
stav dobrý, časté poznámky perom do textu
0,40 €
*zimpa* in **O2**
Prekladom Wakefieldského farára dostáva sa do rúk slovenského čitateľa jedno z klasických diel anglickej literatúry. Od svojho vydania r. 1766 nestráca v Anglicku na obľube, ba je tam populárnejšie než samotný Robinson Crusoe.
Srdcia čitateľov na celom svete si Oliver Goldsmith, autor tohto malého románu, získal vytvorením postavy prostého, skromného, nezištného dedinského farára, človeka s najušľachtilejšími ľudskými vlastnosťami.
Kniha, spočiatku idylický obraz života na anglickom vidieku, prerastá v druhej časti v kriticky obraz vtedajšej spoločnosti — krutej, sebeckej, ľahostajnej k človeku.
Jej reprezentantom je mladý, amorálny, bezohľadný šľachtic Thornhill, ktorý rušivo zasiahne do pokojného života rodiny wakefieldského farára a zmení ho na nepretržitý rad utrpení. Na malej ploche románu sa stretávajú dva svety. Svet ľudí cynických, zhýralých, idúcich za svojím prospechom aj za cenu, že zničia iných, a svet ľudí šľachetných, mravných, nesebeckých. Šľachtic Thornhill bez akýchkoľvek výčitiek svedomia uvrhne celkom nevinnného človeka do žalára. Farár Primrose i v žalári podáva pomocnú ruku úbožiakom, lebo verí v človeka a je presvedčený, že človek je v jadre dobrý. Pri všetkých ušľachtilých vlastnostiach, ktorými sa farár Primrose vyznačuje, je to postava nesmierne ľudská, nijaký čítankový vzor všetkých cností. A živá a blízka je tým väčšmi, že je preteplená jemným, chápavým, úsmevným humorom.
Čitateľa zaujmú stránky venované tichému rodinnému šťastiu, ktoré sú vrúcnou oslavou rodiny a domova. Tu sa prejavujú lyrické tóny autora, tohto „sladkého minstrela anglickej literatúry“. Kniha, ktorú nadšene privítal aj veľký básnik J. W. Goethe a neustále sa k nej vracal, zaujme iste aj dnešného čitateľa, i keď je v mnohom poplatná dobovému vkusu. Prebúdza v človeku tie najušľachtilejšie city a to rozhodne nie je málo.
Hoci môj chlapec nevedel opísať pána, ktorý pomohol nastúpiť jeho sestre do dostavníka, bol som si istý, že to nebol nikto iný ako náš pán, lebo o ňom bolo široko-ďaleko známe, že je schopný takého činu. Preto som sa vybral do Thornhill Castle pevne rozhodnutý pokarhať ho a ak to bude možné, priviesť späť svoju dcérku. Ale ešte skôr ako som prišiel do jeho sídla, stretol som jedného farníka, ktorý mi povedal, že videl mladé dievča ponášajúce sa na moju dcéru v dostavníku s jedným pánom; podľa jeho opisu mohol to byť pán Burchell; povedal tiež, že koč šiel veľmi rýchlo. S touto zvesťou som sa však neuspokojil, šiel som preto ďalej do sídla nášho pána a hoci bolo ešte zavčasu, žiadal som, aby ma ihneď prijal. Čoskoro sa zjavil s veľmi nevinným a milým úsmevom na tvári. Dcérkin útek ho nesmierne prekvapil: vyhlásil na svoju česť, že s tým nemá nič spoločné. Svoje podozrenie som teraz upriamil na pána Burchella, ktorý, ako som sa rozpamätal, v nedávnej minulosti sa viac ráz s ňou rozprával osamote. V tom, že podlého činu sa dopustil on, ma utvrdil ďalší svedok, ktorý povedal, že dostavník s ním i mojou dcérou šiel smerom na Wells ležiaci asi tridsať míľ od nás, kde je teraz zhromaždená veselá spoločnosť.
Bol som v duševnom rozpoložení, keď je človek náchylnejší skôr prenáhlene konať než pokojne všetko premyslieť; neuvážil som vôbec, či túto zvesť mi nedala osoba nastrčená do cesty, aby ma pomýlila, a šiel som ďalej po stopách dcéry a jej údajného zvodcu na miesto, ktoré mi označil. Kráčal som veľmi odhodlane a neraz som sa okoloidúcich prezvedal na dcérku, ale viac som sa nedozvedel. Až keď som vstúpil do mesta, stretol som mužského na koni, ktorého som raz videl v sídle nášho pána, a ten ma ubezpečil, že ak pôjdem za nimi až k dostihovej dráhe, ktorá bola vzdialená ešte asi na tridsať míľ od miesta, kde som práve bol, určite ich dohoním. Tam ich totiž videl tancovať minulý večer a celá spoločnosť vraj bola mojou dcérou očarená. Na druhý deň hneď na úsvite putoval som k miestu, ktoré mi označil, a asi o štvrtej odpoludnia som ta konečne prišiel. Spoločnosť, ktorú som tu našiel, bola parádne vyobliekaná a mala v hlave len radovánky, zatiaľ čo ja, neborák, zas starosť o to, aby som svoje stratené dieťa priviedol na cestu cnosti. Zamarilo sa mi, že obďaleč stojí pán Burchell: ale ako keby sa bál rozhovoru so mnou; keď zbadal, že idem k nemu, zmizol v dave a viac som ho nevidel.
Povedal som si, že nebudem už daromne putovať ďalej,, a rozhodol som sa vrátiť domov k svojej nevinnej rodinke, ktorá tak potrebovala moju pomoc. Ale vzrušenie a námaha, ktorú som podstúpil, spôsobili, že sa ma zmocnila horúčka, príznaky ktorej som pociťoval už vtedy, keď som odchádzal. To bol ďalší nečakaný úder, lebo od domova som bol vzdialený viac ako sedemdesiat míľ; uchýlil som sa do malého hostinca pri hradskej a tu, v tomto útočišti chudobných a núdznych, ľahol som si odovzdaný do vôle božej a čakal, kým sa neuzdravím. Chradol som tu asi tri týždne, ale napokon môj zdravý koreň zvíťazil. Pravda, peniaze na uhradenie výdavkov za opateru som nemal. Je možné, že práve táto okolnosť by bola spôsobila návrat choroby, ale našťastie mi peniaze požičal cestujúci, ktorý sa tu náhodne zastavil na malé občerstvenie. Bol to ľudomilný kupec kníh zo St. Paul’s Churchyard, ktorý napísal celú kopu knižočiek pre 95 deti. Hovoril si priateľ dietok, ale dá sa povedať, že
