MEDŇANSKÝ, ALOJZMALEBNÁ CESTA DOLU VÁHOM
(Malerische Reise auf dem Waagflusse in Ungarn)
Spolok slovenských spisovateľov, Bratislava, 2007
preklad Viktória Hornáková
predslov Ján Tibenský
obálka Anna Chovanová
vysvetlivky Jozef Martinka
medirytiny Jozef Fischer
4. vydanie
ISBN 978-80-8061-280-1
cestopis
184 s., slovenčina
hmotnosť: 477 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý
6,00 € PREDANÉ
*zimpa* in **O2**
Takmer dve storočia uplynuli od prvého vydania Medňanského Malebnej cesty dolu Váltom. Kniha podáva farbistý obraz Považia, ba vlastne celého severo- i juhozápadného Slovenska začiatkom 19. storočia. Hoci hlavnými zastávkami počas plavby boli predovšetkým hrady, kaštiele a zámky, prírodné krásy a zvláštnosti kraja, autor pomerne bohato vykreslil aj život na rieke Váh, ktorá už vtedy bola významnou tepnou Slovenska. Život a hospodársky ruch na nej i jej brehoch od prameňov až po ústie, jej ničivá sila v čase povodní a hospodársky význam pre ľudí obkolesených horami, ktorým sprostredkovala styk s ostatným svetom a zároveň im bola dodávateľkou poživne, sú stredobodom autorovho záujmu. S uznaním a chválou konštatuje, čo všetko dorába a s čím obchoduje podnikavý a nadaný slovenský ľud od Liptovského Hrádku až po Komárno. Zaujímavý a z etnografického hľadiska veľmi cenný obraz podáva o práci pltníkov na Váhu. Pozornosť venuje hospodárskemu životu a jeho problémom, podrobne rozoberá prácu píl a hút v Liptovskom Hrádku, lesné hospodárstvo v Ľubochni a pri návšteve Tepličky nad Váhom v opustených múroch zaniknutej manifaktúry uvažuje o príčinách neúspechov tohto počiatočného spriemyselňovania krajiny. V považských mestečkách od Žiliny po Sereď a Neded, kam až plávali v tých časoch lode z Dunaja, zapodieva sa remeslami a obchodom. Hoci poddaný ľud zaujímal na tejto ceste autora iba príležitostne a jeho pohľad je pohľadom vzdelaného aristokrata a hoci hlavnými opornými bodmi malebnej cesty ostávajú už spomínané rumoviská stredovekých hradov, zámkov a kaštieľov so vzácnymi výtvarnými klenotmi, knižnicami, parkmi a nádhernou prírodou, veľa miesta venuje pestrému činorodému ruchu na tejto rieke. Je to malebná syntéza minulosti a prítomnosti kraja po oboch brehoch Váhu, ale aj vrchol literárnej činnosti Alojza Medňanského, ktorý sa tu predstavuje ako autor kultivovaný a hĺbavý, s romantickým citom pre krásu prírody i ako vynikajúci znalec dejín Považia, jeho kultúrnohistorických pamiatok i vtedajších hospodárskych pomerov. Túto stále sviežu a zaujímavú knihu dobre dopĺňajú Fischerove dobové medirytiny.
Alojz Medňanský (1784 - 1844) sa zapodieval históriou, štatistikou, archeológiou, publicistikou a národopisom. Gymnázium vyštudoval v Trenčíne, filozofiu vo Viedni a právo v Bratislave. Ako barón zastával vysoké štátne funkcie. Po manželkinej smrti (1910) sa utiahol do rodinného kaštieľa vo Veselom pri Piešťanoch, kde sa venoval hospodárstvu a literárnej činnosti. Roku 1830 sa vrátil do štátnej služby, od roku 1837 bol županom Nitrianskej stolice. Zaujímal sa o materiálnu a duchovnú kultúru slovenského ľudu.
Kraľovany
jediná pri Váhu ležiaca obec v Oravskej stolici, a to na jej i oravského panstva najjužnejšom výbežku. Napokon, o tomto mieste sa dá ozaj máločo zvláštne povedať okrem toho, že sa tu chytajú znamenité hlavátky často 30 až 35 funtov ťažké a že sa tu zhromažďujú všetky plte prichádzajúce po rieke Orave; keďže sa odtiaľto využíva hlbší prúd Váhu, dve polplte sa spájajú do jednej a polovica oravských pltníkov vracia sa domov, podobne ako z Ružomberka liptovskí.
Z Kraľovian vedie majstrovsky vybudovaná hradská dovnútra Oravskej stolice, ktorá si nepochybne zaslúži prvenstvo v celej krajine, pokiaľ ide o pravidelnosť i stále a starostlivé udržiavanie ciest, ba sotva ju v tom predstihnú ešte aj nemecké provincie Rakúska. Aby sa toto tvrdenie nepozdávalo zveličené alebo nekritické, musí človek na vlastné oči vidieť nespočetné miesta rozstrieľaných brál na niekoľko sto krokov zdĺže, 3-4 siahy vysoké a na spôsob hradieb murované kamenné hrádze, až po samé vrcholy hôr rýchlou jazdou schodné cesty, mohutné mosty a hate, napokon neslobodno zabudnúť na starostlivosť, s akou sa okamžite opravujú všetky poškodenia, nech už vznikli akoukoľvek náhodou. Vôbec tento z mnohých stránok zaujímavý kraj si zaslúži, aby si cestujúci nachystal v Kraľovanoch koč, rozlúčil sa na niekoľko dní s plťou a proti prúdu rieky Oravy, ktorá ho bude ustavične sprevádzať, vybral sa smerom k hroznej priepasti, aby sa podíval medzi obyvateľov najsevernejšieho Uhorska.
Uviesť obšírnejšie všetky pamätihodnosti Oravy vyžadovalo by mnoho miesta. Už len sám most pri Mokradi a zámok, podľa ktorého je stolica pomenovaná, dostatočne odmenia námahu cestujúceho, spojenú s týmto výletom. Napokon nie je to ani taká veľká námaha, keďže sa cestuje po spomínanej znamenitej hradskej, ktorá iba jediný raz odbočí z údolia. Chceli by sme sa teda aspoň stručne zmieniť o oboch pamätihodnostiach.
Keď sa blížime k dedine Mokraď, už hodne zďaleka vynikne starý kaštieľ Abafiovcov s nárožnými vežami, ale ešte väčšmi upúta pozornosť v tomto kraji nečakane dômyselne vedené poľnohospodárstvo tohto vzdelaného statkára. Oboznámený so všetkým, k čomu dospelo vedecké poľnohospodárstvo v novších časoch, osvojil si vlastnými pokusmi to, čo bolo vhodné pre tamojšie drsné podnebie i pôdu. Keďže sa neľaká nijakých prekážok, pevným krokom sa uberá cestou, na ktorú sa dal, k čomu aj my a s nami akiste každý vlastenec mu želá mnoho šťastia. Obďaleč musíme sa však ešte vpravo vyhnúť strmo vyčnievajúcemu vrchu, až potom zbadáme, že cez prudkú Oravu vedie hradská pod zakrytou chodbou s architektonicky ozdobeným murovaným portálom. Je to spomínaný chýrny most, ktorého jediný, pol štvrta siahy široký, oblúk (jeho tetiva meria 42 siah) sa klenie ponad celú rieku. Nezvyčajný tvar tohto mosta vzbudzuje úžas prostých, smelosť konštrukcie zasa obdiv vzdelaných cestujúcich. Obdiv tohto diela z roku 1801, ako i jeho budovateľa pána Jána Grossa, c. k. riaditeľa cestných stavieb v Haliči, však ešte vzrastie, keď uvážime, že bez najmenšieho poškodenia môžu po ňom premávať aj najťažšie náklady, dokonca delá najväčšieho kalibru, ba čo viac, roku 1813 prestál aj hroznú skúšku (keď hladina Oravy, ako aj všetkých karpatských riek, zmohutnela do neslýchanej výšky a dravosti). Na oblúk narážali domy, mlyny, s koreňmi povytŕhané stromy a náradie, čo rozbesnený živel vliekol so sebou, ohromné skaliská valili sa nesmiernou silou na majstrovsky zbudovaný nosník (druhý tvorí vrch), no ani oblúk mosta, ani umelý breh sa nezakolísal, ba nebolo veru treba ani nijakej podpery.
Z Mokrade sa za dobrú hodinu dostaneme na Oravský zámok. Je to jeden z mála celkom zachovaných a ešte obývateľných hradov v krajine, ktoré nás živo prenesú do uplynulých storočí a do vtedajšieho spôsobu života našich otcov. Tu sme vlastne hosťami Turzovcov, lebo všetko pripomína tento rod, ktorý tu po tri generácie mocne vládol a čerstvými stopami svojej pevnej vladárskej prítomnosti zahladil spomienky na staršie časy. Človeku sa skutočne zdá, že sa ocitol v období o dvesto rokov staršom, lebo sa všetko zachovalo v takom stave, akoby bol posledný pán len kamsi odbehol. Modlím sa v tejže kaplnke, pred tým istým oltárom, kde bradatí bojovníci a až po oči cudne zahalené panie prosili nebesá, aby vyslobodili otčinu spod tureckého jarma. Upieram zrak na ten istý náhrobok s mramorovou sochou vznešeného palatína Juraja Turzu, ku ktorej tak často dvíhala svoje zaslzené oči jeho verná vdova. Pocit vážnosti vzbudzuje vo mne erb predčasne zosnulého Imricha, okolo ktorého zlomené materinské srdce nikdy neprešlo bez povzdychu. Nado mnou sa ešte jagá pestrofarebná povala s pozláteným ornamentom, pod ktorou do čnostnej krásy vyrastali palatínove dcéry. Kameň, pri ktorom chodím na hornej terase, je ešte ten istý, čo sa po ňom vo večernom chládku, skrytá pred nevítanými zrakmi, prechádzala zámocká pani so svojimi panenskými ratolesťami. S úctou sa dotýkam kytičky fialiek, ktoré včasne na jar s námahou natrhala milujúca Alžbeta a poslala manželovi do ďalekého Prešporka, v tom čase tam zasadajúcemu na krajinskom sneme. Nemôžem sa ubrániť dojatiu po letmom prečítaní najnežnejších listov, ktorými si manželka mierni bôľ z rozčúlenia. Zo všetkých strán prihovárajú sa mi svedkovia starej minulosti a hlásajú činy predkov, ktorí tu chodili, nuž nečudo, že sa mi srdce rozbuchotalo radostným vzrušením.
Ale už je čas vrátiť sa na opustenú plť a odísť z miesta, kde každý návštevník rád pobudne, a ak si ešte vezme na pomoc dejiny, nájde tu omnoho viac, než sme mu letmo naštrkli. Čo je totiž v skutočnosti veľmi zaujímavé, môže
