SHAW, IRWINBOHÁČ, CHUDÁK
(Poor Man, Rich Man)
Smena, Bratislava, 1973
preklad Michal Breznický
ilustrácie Miroslav Cipár
prebal Milan Veselý
beletria, román,
600 s., slovenčina
hmotnosť: 657 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, obal po krajoch ošúchaný
4,00 € PREDANÉ
*zimpa* in **O7**
Americký spisovateľ Irwin Shaw (autor románov Mladé levy, Dva týždne v cudzom meste) v románe Boháč, chudák spracoval zaujímavý príbeh rodiny nemeckého vysťahovalca pekára Jordacha a generácie, ktorá sa narodila a žila v Spojených štátoch amerických. Podáva mimoriadne široký i pestrý a po každej stránke pútavý obraz celkového života v Spojených štátoch od skončenia druhej svetovej vojny až po neskoré roky šesťdesiate. Dej rozvíja nenásilne a s neustálou gradáciou: najprv čitateľa uvádza do rodinného prostredia Jordachovcov, oboznamuje ho s jednotlivými členmi rodiny, potom samostatne sleduje cestu každého z nich. Na príbehu tejto rodiny podáva zložitý obraz mnohovrstvovej súčasnej Ameriky, jej hospodárskych a politických aspektov bez priveľkého filozofovania. Jeho postavy sa rozvíjajú a konajú samostatne, z vnútornej logiky svojich pováh, sociálneho zázemia i z vonkajšej logiky daných spoločenských vzťahov.
Čitateľ takto získava všestranný a pritom nesmierne zaujímavý a pútavý pohľad na americký život v posledných dvoch desaťročiach.
Ošetrovateľka potiahla Gretchen za rukáv.
„Choďte domov,“ zopakovala. „Dnes je tu nevhodné prostredie pre dievčatá. Príďte zajtra ráno, pomôžete mi to tu poupratovať.“
Gretchen prikývla a pobrala sa do šatne, no po niekoľkých krokoch zastala, obrátila sa a vošla do chodby, odkiaľ sa šlo na oddelenia. Zamierila k oddeleniu, kde ležali pacienti s poranenou hlavou a hruďou. V tlmene osvetlenej miestnosti vládlo ticho. Postele poväčšine zívali prázdnotou, no tu a tam videla pod prikrývkou pacienta. Podišla k poslednej posteli v kúte, kde ležal Talbot Hughes. Z fľaše pripevnenej na stojane pri posteli mu do ramena kvapkala glukóza. Ležal, oči otvorené, velikánske a horúčkovite čisté vo vychudnutej tvári. S úsmevom ju spoznal. Krik a spev doliehal zo spoločenskej miestnosti ako vzdialený chaotický rev na rugbyovom štadióne. Usmiala sa naňho a sadla si na peľasť. Hoci chodievala k nemu často, zazdalo sa jej, že za posledných dvadsaťštyri hodín zlovestne schudol, nezmenili sa na ňom hádam iba obväzy na hrdle. Lekár z oddelenia jej povedal, že Talbot zomrie do týždňa. Nemá prečo zomrieť, rana sa hojí, povedal jej lekár, hoci prirodzene hovoriť už nebude nikdy. Podľa normálnych predpokladov mal už jesť, ba aj trochu chodiť. A predsa ticho chradol, zo dňa na deň, zdvorilo, neodvolateľne nástojac na smrti, nijaký zbytočný krik, nijaké trápenie s ním.
„Mám vám niečo prečítať?“ spýtala sa Gretchen.
Pokrútil hlavou na hlavnici. Potom vystrel k nej ruku. Chytil ju za dlaň. Pocítila krehké akoby vtáčie kostičky. Znova sa usmial a privrel oči. Sedela nehybne a držala ho za ruku. Mlčky pri ňom sedela vyše štvrť hodiny. Potom si všimla, že spí. Jemne si vymanila ruku, vstala a tíško vyšla z miestnosti. Zajtra sa spýta lekára, kedy ich asi opustí víťaz Talbot Hughes. Príde k nemu, bude ho držať za ruku, ako zosobnený smútok jeho krajiny, aby neumieral sám, dvadsaťročný, s toľkým nevypovedaným.
Rýchlo sa preobliekla a náhlivo vyšla z budovy.
Vo vchodových dverách zočila Arnolda Simmsa. Opieral sa o múr pri dverách a fajčil. Od onoho večera v spoločenskej miestnosti ho videla prvý raz. Zaváhala a vykročila k autobusovej zastávke.
„Dobrý večer, slečna Jordachová.“ Nezabudnuteľný hlas, zdvorilý, vidiecky.
Gretchen zastala.
„Dobrý večer, Arnold,“ odpovedala a zatvárila sa zdvorilo, bez spomienok.
„Konečne si chlapci môžu pokričať, čo?“ Ukázal hlavou ku krídlu, kde bola spoločenská miestnosť.
„Veru.“ Najradšej by sa bola hneď pobrala, no nechcela, aby si myslel, že sa ho bojí.
„Naše staré Spojené štátiky šli do toho a zvíťazili,“ pokračoval Arnold. „Skvele sa ponamáhali, čo poviete?“
Uťahoval si z nej...
„Všetci by sme mali byť šťastní,“ odvetila. Vedel, ako vymámiť z nej pompézny tón.
„Som velmi šťastný. Áno. Ohromne šťastný. A okrem toho mi dnes oznámili dobrú novinu. Náramne dobrú novinu. Preto som vás aj čakal. Že vám ju poviem.“
„Akú novinu?“
„Zajtra ma prepúšťajú.“
„Skutočne dobrá novina, gratulujem.“
„Hej. Úradne podľa amerických vojenských lekárov mi je noha v poriadku. Cestovný rozkaz, zadelenie do práce na najbližšie pracovisko a okamžité prepustenie z vojenskej služby. O takomto čase o týždeň budem už v St. Louis. Arnold Simms, civil.“
„Dúfam, že budete ...“ Zmĺkla. Chcela povedať ,šťastný', no to by bolo hlúpe. „Mať šťastie,“ doložila. Ešte horšie.
„Ó, ja som šťastlivec. Kvôli starému Arnoldkovi sa nikto nemusí trápiť. A ešte ďalšiu dobrú novinu som sa dozvedel tohto týždňa. Bol to pre mňa veľký týždeň, velikánsky. Dostal som list z Cornwallu.“
„Naozaj milé.“ Pokrytecké. „Od dievčaťa, čo ste mi o nej rozprávali?“ Palmy. Adam a Eva v raji.
„Hej.“ Odhodil ohorok. „Oznámili jej, že jej muž padol v Taliansku, tak si myslela, že si to rád prečítam.“
Nevedela, čo na to odpovedať. Mlčala.
„Tak, slečna Jordachová, už vás neuvidím. Iba ak by ste náhodou šli cez St. Louis. Nájdete ma v telefónnom zozname. Budem bývať v exkluzívnej obytnej štvrti. Už vás nejdem zdržiavať. Určite idete na dajaký bál osláviť víťazstvo, alebo dakde do klubu na tanec. Chcel som vám iba poďakovať za všetko, čo ste tu pre nás urobili, slečna Jordachová.“
„Veľa šťastia, Arnold,“ odpovedala chladne.
„Veľká škoda, že ste si v tú sobotu nenašli čas a neprišli k prístavu,“ zatiahol napokon bez obalu. „Mali sme dve znamenité kurčatá, upiekli sme si ich, hotová hostina. Chýbali ste nám.“
„Dúfala som, že to nespomeniete, Arnold.“ Pokrytecké, pokrytecké.
