TEREN, ŠTEFANTROFEJ NEZNÁMEHO STRELCA
Príroda, Bratislava, 1983
prebal František Šesták
ilustrácie František Šesták
edícia Trofeje2. vydanie, 10.000 výtlačkov
beletria, próza krátka, poviedky,
151 s., slovenčina
hmotnosť: 266 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý v texte niekoľko poznámok perom
1,00 €
*zimpa* in **O6**
Keď pred štyrmi rokmi vydalo vydavateľstvo PRÍRODA Terenovu Trofej neznámeho strelca“, stretla sa táto jeho zbierka poľovníckych reportáží so živým ohlasom čitateľov. Už prvé recenzie v dennej i odbornej tlači a neskôr i desiatky listov adresovaných vydavateľstvu i autorovi, signalizovali, že pôvodný náklad neuspokojil záujem čitateľskej verejnosti o tento druh literatúry o vzťahu človeka k živej prírode. Teren už, pravda, pred rokmi vošiel do vedomia našich čitateľov nielen dvoma vydaniami svojej populárnej Tatranskej medvedice, ktorá si oprávnene vyslúžila prívlastok priekopníckeho diela z úseku slovenskej umeleckej poľovníckej beletrie, ale aj krátkymi prózami zo slovenských hôr. Roky ich uverejňoval v Krásach Slovenska, v známom Magazíne poľovníka, vo Svete socializmu i v odbornom časopise Poľovníctvo a rybárstvo a v ďalších periodikách.
„To sme vtedy, na jeseň v päťdesiatom ôsmom pripravovali prvú celoslovenskú výstavu, ... a tá poľovnícka detektívka sa začala dva dni pred jej otvorením.“ U starého bratislavského poľovníka objavili totiž poľovnícky klenot — mohutné parohy jeleňa šestnástoráka! Len preto nemohli byť doteraz vystavené na nijakej výstave, lebo ich držiteľ nevedel, kto, kedy a kde toho jeleňa ulovil. Trofej neznámeho strelca sa na výstave stala stredobodom pozornosti návštevníkov. Veď parohy vážili trinásť a štvrť kila a osobitná komisia ich ohodnotila na dvestoštyridsaťjeden a trištvrte bodu...
Úvahy a dohady o pôvode kapitálnej trofeje sa striedali, zaslúžený obdiv prechádzal zavše i do nepeknej závisti. Ale strelec sa napriek pátraniu dlho nehlásil. Odhalil ho napokon až bojový denník veliteľa 6. oddielu partizánskej brigády „Za slobodu Slovanov“ z novembra 1944.
A to je iba jedna z 24 poviedok Terenovej zbierky, ktorá sa stala aj námetom celovečerného filmu zosnulého režiséra Vlada Pavloviča. Autor sa vo všetkých prejavil nielen ako skúsený poľovník a zanietený vyznávač slovenskej prírody, ale aj ako ochranca veľkého bohatstva, ktoré sa ešte ukrýva v jej horách. Zážitky z dlhoročných posliedok po poľovníckych i partizánskych prtiach vyrozprával tak pútavo, že ich čitateľ prežíva nevdojak vedno s ním.
Druhým vydaním tejto úspešnej zbierky vychádzajú teda i pracovníci vydavateľstva Príroda v ústrety prejavenému záujmu čitateľov a kritiky. Sú presvedčení, že čím bude vo svete viac naozajstných znalcov lesa a prírody a čím viac dobrých kníh a aj skutočne umeleckej prózy o nej budú ľudia čítať, tým harmonickejšie budú i vzťahy medzi nimi navzájom, a pravda, aj medzi človekom a prírodou...
Prešli roky a od návštevy Jeho Excelencie veľvyslanca „tisícročnej ríše“ v slovenských horách sa kadečo zmenilo. Jeho i tých, čo im kedysi tak na spokojnosti a pohode jemu podobných toľme záležalo, zmietla doba. Nové vetry zaduli aj pod Liptovské hole a s nimi sa aj po dolinách objavovali noví ľudia. Jedným z nich bol aj bývalý koniar a drevorubač Maroš. Po vojne ho poslali do lesníckeho učilišťa a stadiaľ potom ta, kam ho odjakživa ťahalo — horárčiť!
Po rokoch sme sa s Marošom stretli za nie celkom všedných okolností: Na lesníckom pohrebe spoločného poľovníckeho priateľa — Mika.
Keď po zvyčajných obradoch a rozlúčke spúšťali rakvu známeho lesníka do otvoreného hrobu, zastala nad jamou trojica tatranských lesníkov. Jeden z nich niesol jednoduchý veniec z čerstvej kosodreviny, prikrášlený byľami zabroneného brusničia, ten prostredný zas jedľový poľovnícky zálomok s čiernou stužkou. Dojatí chvíľu nad ňou stáli a potom hodili za rakvou oboje...
Mňa vtedy upútal práve ten prostredný. Vysoký kostnatý chlap s orlím nosom a prešedivenými vlasmi. Tuším najdlhšie hľadel bez slova za rakvou, potom sa náhlivo zohol, načrel za priehrštie hliny, hodil ju do jamy aj on, a keď sa zvrtol, hanblivo si spakruky pretrel zaslzené oči...
— Veď je to on, Maroš, jeho bývalý drevorubač a kočiš, — blyslo mi vtedy hlavou a už som ho nespúšťal z očí. Len čo sa smútočný sprievod začal rozchádzať, pobral som sa rovno za ním.
— Ešte si ma pamätáte? — opýtal som sa, a on vo chvíli prikývol.
— Pamätám, akoby nie, pamätám, veľmi dobre sa na vás pamätám, veď ste chodievali k nám na lesnú správu! — priznával sa úprimne ku mne a podal mi tvrdú chlapskú ruku. — Veď ste boli starí kamaráti, škoda dobrého chlapa, škoda... Škoda, že nám o chvíľu odchádza autobus, bolo by si treba o kadečom porozprávať. Ja som teraz na Podbanskom, veď to tam poznáte. Keby vám to vyšlo, príďte ma pozrieť, určite príďte... Aj by som sa hádam potreboval s vami o voľačom poradiť.
Ostatní súrili, podali sme si teda ruky a ja som sľúbil, že sa onedlho zastavím.
A tak som v jeden augustový podvečer zaklopal na dvere Marošovej horárne pred dolinou.
— Vitajte! — oslovil ma s úsmevom. — Telefonovali mi, že prídete, máte u nás aj srnca. Nuž uvidíme, nech sa vám páči ďalej. Zložíte sa hore.
Voviedol ma do čistej, jednoducho zariadenej izbice, a keď zbadal, že sa mi pri nohách pletie aj poľovný farbiar, uznanlivo ho potľapkal po pleci.
— To je váš? — opýtal sa, znalecky si psa premeriaval a potom ho niekoľko ráz pohladil po hlave.
— To sa mi ľúbi! Poľovník s dobrým psom je hoden raz toľko! A poslúcha? — spýtal sa a nečakajúc tuším ani na odpoveď, prezvedal sa ďalej.
— A vy robíte teraz v Bratislave, však? A stále poľujete?
Prisvedčil som.
—Tak potom dobre, veď viem, chlapci z Achmadulinovovho odriadu, čo za Povstania boli tu na Podbanskom, vás často spomínajú. Som rád, že sa zasa po toľkých rokoch stretáme...
Slovo dalo slovo a zatiaľ čo som vybaľoval z plecniaka najpotrebnejšie veci, Maroš ma oboznamoval so svojím staronovým pracoviskom, rozprával o stavoch zveri vo svojom horárskom obvode. Keď som ho ponúkol pohárikom pravej trenčianskej borovičky, len sa šibalsky usmial a ako na ospravedlnenie poznamenal: — Nuž, keď to musí byť, teda na zdravie a na Mikovu pamiatku! Vitajte. A to vám už kto vytáral, že ja túto najradšej? Viete, trikrát tomu neublížim, ale nevylejem! Túto mám rád. Vonia horou...
Už sa zvečerilo, spoza náprotivného hrebeňa sa objavil aj kosáčik mesiaca, ale my dvaja sme ešte sedeli pri otvorenom okne neosvetlenej izbice a mali sme si stále čo rozprávať. O hore a o zveri a o tvrdých pekných ľuďoch z vrchov hovoril s takým zanietením a tak presvedčivo, že som ho načúval, ako decko múdru starú mať, keď mu rozpráva o šťastnej krajine a vílach z rozprávky.
Zrazu sa Maroš na mňa zadíval a po chvíli povedal: — Viete, náš spoločný priateľ Miko zomrel, a mne sa prichodí zveriť sa dakomu s naším tajomstvom.
Musel som sa zatváriť veľmi nechápavo, lebo Maroš mi to ešte raz zopakoval a doložil. — Pred rokmi sme si s ním sľúbili, že kým obidvaja žijeme, nebude o tom hovoriť z nás s nikým ani jeden. Ale on je mŕtvy, a na tom pohrebe som si zaumienil, že sa s tým zverím vám...
Keď spoveď dokončil, vzal ma za ruku a voviedol ma do vedľajšej malej izbice. Nad jednoduchým písacím stolom bola zavesená na stene starostlivo upravená jediná trofej, mohutné parohy jeleňa — osemnástoráka.
— To je on! Vtedy sme ho s Mikom dohľadali, ale do „ríše", pravda, neposlali. Tým výstrelom na doline som ho vtedy síce poplašil, ale nezachránil.
— Je z našich hôr, musí zostať tu! — povedal mi vtedy Miko... — a ja som dal na to ruku. Nuž, ale teraz, keď ma už sľub neviaže, chcel by som ho konečne ukázať na niektorej poľovníckej výstave...
