MALINČÍK, JÁNVEĎ SOM JA UŽ CHLAP
Osveta, Martin, 1987
ilustrácie Ondrej Zimka
prebal Ondrej Zimka
1. vydanie, 7.000 výtlačkov
70-029-87 VSJ
beletria, knihy pre deti,
152 s., slovenčina
hmotnosť: 300 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý, neautorské venovanie na predsádke
1,20 €
*kolha* in *H-kris*
Ján Malinčík sa narodil 5. 1. 1941 v Trstenej. Študoval na Vysokej pedagogickej škole v Bratislave. Pôvodne bol učiteľom, teraz je vedúcim vychovávateľom v Domove mládeže pri Internátnej športovej škole v Banskej Bystrici. Prvé poviedky začal publikovať roku 1976 v rozličných časopisoch (Kamarát, Ohník, Život, Smer a Bojovník).
Zbierka poviedok VEĎ SOM JA UŽ CHLAP je jeho knižnou prvotinou. Tvorí ju dvadsaťdva osviežujúcich príhod a huncútstiev, ktoré spája postava siedmaka Stana, postavených na princípe veselého paradoxu. Bez veľkých slov oslavujú ľudské hodnoty, ako je priateľstvo, vernosť, úcta a obetavosť. Vyznačujú sa čistotou vnímania, živým, vypointovaným rozprávaním, a najmä hlbokou láskou k ľuďom, prírode a k všetkým bežným veciam, ktoré napĺňajú život dedinského chlapca.
Mám rád deti. Ako učiteľ som pôsobil dlhé roky na dedine, poznám ich život, mentalitu, huncútstva, humor, taký vzdialený dospelým. Sú dobré, hoci ich prejavy niekedy vyznievajú opačne. Majú veľa zlých príkladov. Milujú tajomstvá, pohyb. Sú to športovci, čestní, vážni, cieľavedomí. A je v nich toľko nepoznaného! Aj po rokoch objavujem v nich stále niečo nové, zaujímavé a pekné. Návrat k práci, o ktorú sú najmä mestské deti ochudobnené... Najvážnejšie sú pri hre. Vážne veci vidia humorne. Veľa ďalších tajomstiev som ešte neobjavil, preto ma stále lákajú.“
MLADÁ KAMILA
Ja a Edo sme prišli na Skalicu prví! Bodaj by nie, keď sme dobre trénovali. Koľko potu sme vyliali do prachu nášho dvora! Neviem, či by sa to nemeralo aj na litre. A potom v meste na novom tartanovom štadióne. Tam síce nechodíme tak často, ale potíme sa aj pred behom.
Potľapkali sme naše vrané bicykle, odložili ich vedľa seba do trávy. Trochu sme posedeli, našli si vojakov a hneď sa začala vojna. Kým sa dotiahli ostatní z oddielu Kronika — to je náš pioniersky oddiel — bojovali sme o milých päť. Edovi vojaci začali víťaziť, čo ma škrelo. Čo však môžem, keď mám nanič armádu?
Vedľa nás hučal prales. Možno sa vám toto tvrdenie nevidí, ale tu išlo o skutočný prales, kde rastie najväčšia jedľa na Slovensku. Ďalšia, ešte hrubšia a vyššia už spadla, lebo rokmi prehnila. No táto ju určite tromfne! Piati chlapi sa musia chytiť za ruky, aby ju oblapili! To je hrúbka.
— Fuj, toto som si nemyslel, veď sa roztopím! — fučali chlapci a hneď im bola v pätách Jana. Najlepšia atlétka z oddielu. Bicykel ovláda dobre, nuž nejeden chlapec sa jej dá zahanbiť. A v šprinte by ste ju mali vidieť! Ako čierna gazela. Bola by išla na republiku, ale smola. Tesne pred cieľom sa jej vyzula tretra. To je pech! Dobehla, ale iba tretia. Postupovali iba prvé dve... Ale na rok určite postúpi.
Potom sa zjavili uťahaní ostatní. Ako mačatá. Jaj, kľukatá cesta a tie stupáky — to nie je prechádzka pre sviatočných pretekárov. Celkom svieža došla do cieľa naša fantastická kočka — totiž oddielová vedúca Táňa. Chodí do gympla a vie to s nami. Na jednotku!
— Čo vy na to? Však krásne? — obdivovala nás, ale najmä prírodu. Dedinka pod nami ako stavebnica pre školkárov a taký zráz, až sa ti hlava zakrúti. Ako sme mohli tak rýchlo vybehnúť?
Lenže, čo my neprekonáme?
— Decká, mám pre vás prekvapko! — oznámila vedúca. To prvé slovko si teda mohla odpustiť. Aké decká? Siedmaci a siedmačky boli voľakedy deckami. Dnes sú to chlapi a dámy! Tak nás volá aj triedny. No niekedy sa pritom dosť čudne usmieva...
Ale prekvapenie nás posadilo. Co zasa pre nás vymyslela Tánička?
— Príde medzi nás ujo Tóno, — začala, ale Edo jej skočil do reči:
— Toho poznám. Horár z Pustej. Má takéto psíky!
— Máš pravdu. Je to lesník a bude nám rozprávať o Kamile.
Teraz sme zasa vstali. Keď padlo slovo o Kamile, nedalo sa sedieť. „Naša“ Kamila, sedemnásťročné dievčatko, bola partizánka. Z Ukrajiny. Prišla s oddielom Za slobodu Slovanov. Na Skalici padla.
Keď sme sa sem prvýkrát vybrali, hneď sme si všimli zažltnutú fotografiu na malom hrobe medzi ďalšími na Skalici.
— Veď je to ako naša Táňa! — povedal ktosi. Veľmi sa na ňu podobá a vekom celkom.
Stáli sme vtedy dlho nad jej hrobom a videlo sa nám, že tu nepadla neznáma partizánka z ďalekej Ukrajiny, ale tu leží veľmi milé a blízke dievča...
Na gaziku prihrmel ujo Tóno. Parilo sa z neho i z motora. Bol vysoký a prešedivený, s jasnými modrými očami. Lesnícka uniforma mu veľmi pristala. Nik by mu nehádal vyše šesťdesiat.
Najskôr sme položili k pamätníku a hrobom kvety, potom sme si posadali do tieňa starej hory. Tak tuho rozvoniavali kukučky, že som si spomenul na kyticu, ktorú som raz doniesol mame. Zo samých bielych kvetov. Mama sa vtedy na mňa dlho a akosi mäkko pozerala, až som sa musel červenať.
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
Veľmi.
