VONNEGUT JR., KURTBITÚNOK Č. 5
Petit Press, Bratislava, 2004
edícia Svetová knižnica SME (2)
preklad Karol Dlouhý
ISBN 80-85585-13-8
beletria, román,literatúra americká,
194 s., slovenčina
hmotnosť: 271 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky
PREDANÉ
*trsos*belx-usa*
V kultovej knihe Bitúnok č. 5 alebo Detská križiacka výprava (1969) zachytil Vonnegut svoje zážitky z 2. svetovej vojny a z bombardovania Drážďan, ktorého svedkom sa stal ako americký vojnový zajatec. Podobne ako v iných autorových dielach, aj tu sa objavujú postupy vedeckej fantastiky - hlavná postava Billy Pilgrim má kontakt s obyvateľmi planéty Tralfamadore, cestuje v čase a vďaka mimozemšťanom, ktorí ho unesú, aj v lietajúcich tanieroch. Skvelé komediálne dielo sa v roku 1972 dočkalo aj filmového spracovania.
Kurt Vonnegut Jr. sa narodil roku 1922 v Indianapolise, v štáte Indiana v USA a je Američanom nemeckého pôvodu vo štvrtej generácii. Slúžil v americkom pechotnom prieskume a ako vojnový zajatec sa stal v Nemecku roku 1945 svedkom bombardovania Drážďan, prežil a tento príbeh vyrozprával v kultovej knihe Bitúnok č. 5 (1969). Je to román trocha telegraficky schizofrenický, v duchu povestí z planéty Tralfamadore, odkiaľ pochádzajú lietajúce taniere. Viaceré jeho knihy sú inšpirované postupmi literárnej fantastiky. Prvý román Mechanický klavír (1952) je zamyslením nad americkou spoločnosťou elektronického veku riadenou robotmi. Antiutopickými varovaniami sú aj čitateľsky mimoriadne úspešné romány Sirény Titanu (1959) či Kolíska (1963). V neskorších dielach Raňajky šampiónov (1973), Galapágy (1985), Hókus pokus (1990) alebo Časotrasenie (1998) sa čoraz výraznejšie hlási k slovu jeho groteskná komika a inšpirácia popkultúrou. S postupujúcim vekom sa v jeho tvorbe čoraz výraznejšie dostávajú do popredia reflexívne a autobiografické prvky.
Medové týždne prežívali v trpkosladkých mystériách babieho leta v Novom Anglicku. Ich milenecký bytík mal romantickú stenu, ktorú tvorili iba francúzske okná. Otvárali sa na balkón a oproti bol prístav zaplavený olejom.
Zelenooranžový remorkér, ktorý bol v noci čierny, prešiel dunivo a s rachotom popri ich balkóne, necelých tridsať stôp od ich svadobného lôžka. Šiel na more a mal zažaté iba palubné svetlá. Prázdne priestory v ňom rezonovali, pieseň motorov zvučala bohato a hlasne. Prístavná hrádza zanôtila tú istú pieseň a potom sa rozospievalo aj čelo postele mladomanželov. A spievalo ešte dlho potom, keď už remorkér prešiel.
„Ďakujem ti,“ povedala konečne Valencia. Čelo postele spievalo komáriu pieseň.
„Vďačne.“
„Bolo to pekné.“
„Som rád.“
Potom sa rozplakala.
„Čo sa robí?“
„Taká som šťastná.“
„Dobre.“
„Nedúfala som, že si ma dakto vezme.“
„Hm,“ povedal Billy Pilgrim.
„Kvôli tebe schudnem,“ povedala.
„Čože?“
„Budem držať diétu. Opekniem pre teba.“
„Páčiš sa mi taká, aká si.“
„Naozaj?“
„Naozaj,“ povedal Billy Pilgrim. Videl už veľa z ich manželstva, vďaka putovaniu v čase, vedel, že bude po celý čas aspoň znesiteľné.
Popri svadobnej posteli sa teraz šinula veľká motorová jachta, volala sa Šeherezáda. Jej motory spievali pieseň, ktorá mala veľmi hlbokú organovú melódiu. Všetky svetlá svietili.
Dvaja prekrásni ľudia, mladý muž a mladá žena vo večerných úboroch, stáli pri zábradlí na korme, ľúbili sa, ľúbili svoje sny a bdenie. Aj oni prežívali medové týždne. Bol to Lance Rumfoord z Newportu v štáte Rhode Island a jeho nevesta, za slobodna Cynthia Landryová, ktorá bola detskou láskou Johna F. Kennedyho v Hyannis Porte v štáte Massachusetts.
Bola tu akási nepatrná súvislosť. Billy Pilgrim sa mal neskôr v nemocnici dostať do spoločnej izby s Rumfoordovým strýkom, profesorom Bertramom Copelandom Rumfoordom z Harvardovej univerzity, ktorý bol oficiálnym historikom Letectva Spojených štátov.
Keď krásni ľudia prešli, vypytovala sa Valencia svojho smiešne vyzerajúceho manžela na vojnu. Bola to prostomyseľnosť Pozemšťanky, spájať sex a romantiku s vojnou.
„Myslíš dakedy na vojnu?“ spýtala sa a položila mu ruku na stehno.
„Občas,“ povedal Billy Pilgrim.
„Občas, keď sa na teba zahľadím,“ priznala sa Valencia, „neviem sa ubrániť smiešnemu pocitu, že si vlastne samé tajomstvo.“
„Nie som,“ povedal Billy. Samozrejme, bola to lož. Nikomu neporozprával o všetkom tom putovaní v čase, o Tralfamadore a tak ďalej.
„Musíš mať nejaké tajomstvá z vojny. Možno nie tajomstvá, ale čosi, o čom nechceš rozprávať.“
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
Ktorýsi vták sa spýtal Billyho Pilgrima: "Pú-tí-vít?"
