BALLEK, LADISLAVKONÍK Z ORLANDA
Mladé letá, Bratislava, 1989
Ilustrácie Igor Rumanský
3. vydanie (v ML 1.), 8.000 výtlačkov
ISBN 80-06-00101-4
beletria, novela, knihy pre deti,
80 s., slovenčina
hmotnosť: 282 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: výborný
1,60 €
*kolha* in *H-kris*
„Odo dňa, ako sa v Palánku zjavil plagát s hlavou bengálskej tigrice a pod ňou nápis CIRKUS ORLANDO, bolo celé mesto hore nohami. Palánčania, celkom spochabení, videli v príchode cirkusu najväčšiu udalosť jari, a nebolo človeka, ktorý by sa mu netešil. Ľudia vzrušene postávali pred plagátom, gestikulovali, vymýšľali si a chytali sa za bruchá, len čo si spomenuli na niečo smiešne. Krútili sa pred hlavou tigrice ani pred zrkadlom. Cirkus ich zbalamutil, až zabúdali, že sú serióznymi obyvateľmi starého stoličného mesta. “
Príchod cirkusu Orlando, vlastne udalosť spätá s jeho príchodom, navždy poznačí a zblíži tri bytosti — krásneho cirkusového koňa, ktorého si miestne deti vo svojich predstavách spájajú s rozprávkovým slncovým koňom, malého chlapca Kávapipiho a mestského smetiara Kuzmu. Príbeh Koník z Orlanda je dokladom o nevšednej láske človeka k zvieraťu a o ľudskom obdive ku všetkému krásnemu a ušľachtilému.
Zaslúžilý umelec Ladislav Ballek vstúpil do povedomia čitateľskej verejnosti najmä románmi Južná pošta, Pomocník a Agáty. Kým lyricky ladená Južná pošta je knihou o dospievaní a dozrievaní a je vhodná aj pre mládež, Pomocník s podtitulom Kniha o Palánku a Agáty s podtitulom Druhá kniha o Palánku sú čítaním pre dospelých. Autor v nich zobrazuje kvas a formovanie juhoslovenského pohraničného mesta tesne po druhej svetovej vojne. Staré hodnoty zanikajú, nové sa iba kryštalizujú, formujú. Na pozadí širokého, panoramatického plátna južnej prírody, jej tepla, farieb a vôní, akoby mnohými ťahmi štetca maľuje autor príbehy a postavy jednotlivých obyvateľov Palánku.
Jedným z najlyrickejších a najdojímavejších je príbeh Koník z Orlanda. ktorý sme pre našich mladých čitateľov vybrali z Agátov.
Chlapec sa medzitým privrával zvieraťu, vábil ho bližšie k mrežiam. Zviera sa nehýbalo z miesta, iba čo človiečika pozorovalo so zlovestným mrmlaním.
Kávapipi, ako to už deti robievajú, vopchal napokon do škáry ukazováčik a privolával ním medveďa k sebe. Grizly natiahol krk, a už sa jeho divé oči zjavili pred škárou. Jeho ťažká hlava sa nečakane rýchlo preniesla z rohu klietky až ku mreži, chlapca prenikla strašná úzkosť, zmeravelo mu telo, no bolo neskoro. Zacítil šklbnutie a pálčivú bolesť.
Medveď odhryzol chlapcovi prst.
V rovnakej chvíli vyvádzali z vagóna koňa. Každého z prítomných razom zaujal. Mal nevídane jasnožltú srsť, niečo medzi páperím kuraťa a pravým južným poludním. Detiská až zhíkli. Zamarilo sa im, že z vagóna vystupuje rozprávkový Slncový kôň.
Žltučkého, inak statného koňa, vyvádzal z vagóna menší chlapík, zjavne Talian. Zostupoval po mostíku pospiatky a koňa držal za ohlávku. Vtom z neďalekého vagóna vyrazil srdcervúci detský výkrik. V prítomných vyvolal zdesenie, omračujúci pocit ťažkej spoluviny.
„Hííí — žišikriste!“ ozval sa dav.
Talianovi sa zamarilo, že pristúpil dieťa. Vyskočil, zatrepotal nohami a dopadol na okraj mostíka, kde stratil rovnováhu. Prekoprcol sa na zem, no v zmätku nevypustil z rúk ohlávku.
Nikto z prítomných nevedel neskôr presne opísať, ako sa to stalo — oči aj mysle ľudí sa upriamili na koľaje. Za srdcervúceho, priam zadúšajúceho kriku scuplo tam zo schodov vagóna telo malého chlapca a zvíjalo sa od bolesti. Celé okolie nákladnej stanice sa zaplnilo bolesťou a stonmi.Hrôza a muky prestúpili tých, čo sa zadívali pod vagón, a citlivejším prišlo zle. Väčšina sa nemohla spamätať, šírilo sa podozrenie, že dieťa buď zrazil nejaký vlak, hoci práve neprechádzal nijaký, alebo ho uštipol dajaký hrozný tropický had, ktorý sa medzitým odplazil kamsi do neďalekých záhrad okolo domov pri trati. Myšlienka na vlak bola hrozná, no predstava veľkého jedovatého plaza celkom desivá.
Keď sa ľudia spamätali a zvrtli hlavu ta, odkiaľ iba na pol ucha začuli nejaký dutý úder, pád, ston a bolestivé zaerdžanie, videli pri vagóne ležať žltého koňa so skrvaveným bokom, akoby padol dolu zo slnka. S vypätím síl sa pokúšal postaviť na nohy. Okolo neho skackal malý Talian, vše si dvíhal rukami koleno pod bradu, aby si ho, zakrvavené pod roztrhnutou nohavicou, pooblizoval, a niečo pritom zlostne aj bolestivo vykrikoval. Každému to prichodilo dôležité, veľmi ľubozvučné aj žalostivé, no nikto mu ani zamak nerozumel.
Jeden zo žandárov chytil zamdletého chlapca pod pazuchu ako vekňu chleba, vysadol s ním na bicykel a hnal sa do susednej ulice, kde v tichom prostredí medzi borovicami, gaštanmi a zelenými trávnikmi ležali rozložené biele budovy tunajšej štátnej nemocnice.
Kým železničiari a preľaknutí cirkusanti ohľaduplne a neisto vracali zvedavcov nazad k múrom cintorína, odkiaľ sa pozbiehali k miestu nešťastia, druhý strážmajster, mestskí policajti, odvážnejší železničiari a krotitelia s ošetrovateľmi zvierat z obidvoch strán pobiehali popri súprave a sliedili po vozňoch, kde boli umiestnené hady a šelmy, no ďalšieho odvážlivca našťastie už nenašli.
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
Na udalosť z povojnovej železničnej stanice v Palánku si možno už nikto nespomenul, lenže kdesi po Ostrave chodil muž bez prsta, ktorým vstúpil raz na juhu Slovenska do osudu cirkusového koňa a ten do osudu jedného smetiara a tí dvaja do osudu mnohých malých chlapcov z mesta, ktorí medzitým dorástli a pri spomienke na krásneho žltého koňa zo svojho detstva sa láskavo a srdečne usmievali na celý svet.
