MANN, THOMASSMRŤ V BENÁTKACH
(Tod in Venedig)
Petit Press, Bratislava, 2004
edícia Svetová knižnica SME (5)
ISBN 80-85585-17-0
beletria, novela, literatúra nemecká,
96 s., slovenčina
hmotnosť: 179 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky
predané
*trsos*belx-ger*
Najznámejšia novela Thomasa Manna zachytáva vznik a vývin pustošivého, bezvýchodiskového citu, ktorý uzatvára smrť, nakoniec predstavujúca vykúpenie. Sám autor ju charakterizoval ako „príbeh o rozkoši zo zániku“. Úspešný starnúci spisovateľ Gustav von Aschenbach sa nečakane rozhodne stráviť leto v Benátkach. Ubytuje sa na Lide, kde jeho pozornosť upúta krásny poľský chlapec Tadzio. Keď v meste vypukne epidémia cholery, Aschenbach zvažuje odchod, no jeho fascinácia chlapcom je silnejšia než pud sebazáchovy, a tak kvôli Tadziovi ostáva. V deň Tadziovho odchodu Aschenbach zomiera, pozorujúc na pláži objekt svojej trýznivej lásky.
Nemecký spisovateľ, esejista a humanista Thomas Mann (1875 - 1955) pochádzal z Lübecku, no až do núteného odchodu z vlasti žil v Mníchove. Po fašistickom prevrate emigroval v roku 1933 do Švajčiarska, neskôr sa usadil v USA, kde pôsobil aj ako vysokoškolský profesor. V početných románoch, novelách a článkoch obsiahol problematiku spoločenského a kultúrneho vývinu Nemecka a Európy na konci 19. a v prvej polovici 20. storočia. Jeho dielo je hlboko zakorenené v tradíciách európskej kultúry od antiky, vzniku kresťanstva až po klasický realizmus. Epická šírka a štylistické majstrovstvo sa uňho spájajú s pôsobivou drobnokresbou postáv, psychologickou hĺbkou a jemnou iróniou. Celosvetovo sa preslávil románmi Buddenbrookovci, Čarovný vrch, Kráľovská výsosť, Doktor Faust či Jozef a jeho bratia. V roku 1929 dostal Nobelovu cenu za literatúru. Podľa slávnej novely Smrť v Benátkach nakrútil v roku 1970 Luchino Visconti rovnomenný film.
Vládlo tu slávnostné ticho, a to je ctižiadosťou všetkých veľkých hotelov. Obsluhujúci čašníci obchádzali na mäkkých podošvách. Zacinknutie čajníka alebo napolo zašepkané slovo, to boli jediné vnímateľné zvuky. V kúte oproti dverám, dva stoly za sebou, zbadal poľské dievčatá s vychovávateľkou. Sedeli nápadne vzpriamené, popolavoplavé vlasy čerstvo uhladené, s červenkastými očami, v belasých plátenných šatách, tuho naškrobených, s malými bielymi golierikmi a manžetami, a podávali si pohár so zaváraninou. S raňajkami boli už takmer hotové. Chlapec chýbal.
Aschenbach sa usmial. „Hľa, malý Faják!“ pomyslel si.
„Tuším máš pred sestrami výhodu, že môžeš spať, dokedy sa ti zachce.“ A zrazu rozveselený v duchu si zacitoval verš: „Často mením šperky, šaty, teplý kúpeľ a lôžko. “
Pomaly sa naraňajkoval a prevzal poštu, ktorú za ním poslali. Pofajčievajúc cigaretu, otvoril niekoľko listov. Tak sa stal svedkom príchodu spáča, na ktorého tam pri stole ešte čakali.
Vošiel sklenými dverami a kráčal krížom cez tichú miestnosť k stolu sestier. Jeho chôdza bola nezvyčajne pôvabná - rovnako držaním hornej časti tela, ako aj pohybom kolien a našľapovaním nôh v bielych topánkach, pritom veľmi ľahká, jemná i hrdá, navyše skrášlená detinskou hanblivosťou, s akou dvakrát, obracajúc hlavu do sály, vzhliadol a sklopil zrak. S úsmevom, vraviac čosi polohlasom vo svojej mäkko plynúcej materinskej reči, sadol si na miesto. Až teraz, keď sa práve obrátil profilom, Aschenbach znovu od údivu žasol, ba priamo sa vyľakal nad skutočne božskou krásou ľudského tvora. Chlapec bol dnes naľahko oblečený, v blúze s bielymi a bledobelasými pásikmi, s červenou hodvábnou mašľou na hrudi, s prostým bielym golierikom. Avšak na golieri, čo sa nijako zvlášť elegantne nehodil k obleku, spočíval kvet hlavy s neporovnateľným pôvabom - hlava Erotova so žltkastým peľom parmského mramoru, s jemným a vážnym obočím, sluchy a uši tmavo i mäkko zakryté prstencami vlasov.
„Dobré, dobré!“ myslel si Aschenbach s odborne chladným schvaľovaním, s akým občas umelci zoči-voči majstrovskému dielu zakrývajú nadšenie, ba uchvátenie. A ešte si pomyslel: „Naozaj, keby ma neočakávalo more a pláž, ostal by som, kým len budeš tu!“ Vstal však a šiel, pozorovaný personálom prešiel halou, dolu veľkou terasou a po drevenom mostíku zamieril k oddelenej pláži pre hotelových hostí. Od bosého starca, čo sa tam v plátenných nohaviciach, matrózskej blúze a slamenom klobúku zvŕtal ako plavčík, si dal ukázať prenajatú plážovú búdku a rozkázal mu, aby mu stôl a stoličku postavil von na piesčitú drevenú podložku. Pohodlne sa spustil na ležadlo, odtiahol si ho však bližšie k moru na voskovo žltý piesok.
Pohľad na pláž, na tento obraz kultúry oddávajúcej sa zmyslovému pôžitku na okraji živlu, ho zabával a tešil ako vždy. Plytké more už oživovali brodiace sa deti, plavci a pestré postavy, ktoré ležali na piesku s rukami skríženými pod hlavou. Ďalší veslovali na malých, červeno a belaso natretých člnoch a so smiechom sa prevrhovali. Pred dlhým radom kabín, pred ktorými sa posedávalo na plošinkách ako na malých verandách, panoval hravý pohyb a lenivo sa rozprestierajúci pokoj, návštevy a rozhovory, starostlivá ranná elegancia popri nahote, ktorá s vyzývavou bezstarostnosťou využívala slobodu tohto miesta. Podaktorí sa na vlhkom piesku prechádzali v bielych kúpacích plášťoch a vo voľných, nápadne sfarbených košeľovitých odevoch. Napravo mnohotvárny hrad, ktorý deti postavili z piesku, bol dookola ozdobený malými zástavkami vo farbách všetkých krajín.
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
A ešte toho istého dňa prijal svet s úctivým pohnutím správu o spisovateľovej smrti.
