CALVINO, ITALOKEĎ CESTUJÚCI JEDNEJ ZIMNEJ NOCI...
Petit Press, Bratislava, 2005
edícia Svetová knižnica SME (38)
ISBN 80-85585-48-0
beletria, román, literatúra talianska,
252 s., slovenčina
hmotnosť: 336 g
tvrdá väzba s prebalom
V tvorbe Itala Calvina značí kniha Keď cestujúci jednej zimnej noci jeho znovuzrodenie. Po nádhernom uvoľnení v Neviditeľných mestách, po siedmich rokoch mlčania, sa roku 1979 opäť vracia s celou svojou naratívnou mohutnosťou, až priveľkou, keďže v románe nájdeme až desať začiatočných kapitol románov, úplne rozdielnych, na pozadí pospájaných červenou nitkou príbehu, ktorý nás sprevádza dobrodružstvami Čitateľky a Čitateľa od jednej kapitoly po druhú, no vždy sa zakrátko skončí.
Experimentálny a kombinačný spôsob písania, veľmi výrazný v knihe Zámok skrížených osudov, ale už značne utlmený v Neviditeľných mestách, sa tu takmer celý odhaľuje v nespútanej fantázii, ktorá nepozná hranice ani času, ani priestoru, len rozkoš z rozprávania, ktorú len horko-ťažko drží na uzde intelektuálna vôľa, ktorá váhavo zasahuje hlboko do štruktúry románu. Frustrácia, ktorú Calvino núti prežívať Čitateľa i Čitateľku, keď sa príbehy napísané s ohromujúcim majstrovstvom nečakane končia, sa prenáša aj na nás, vždy podliehame očakávaniu, ktoré autor zakaždým pripraví, ktoré však zlomyseľne odmieta naplniť.
Sám Calvino definoval toto svoje dielo ako „román o rozkoši z čítania“, no rovnako sa v ňom prejavuje aj jemná a ľahká radosť z písania, ba možno aj zo života, ktorá nezmazateľným spôsobom poznačila poslednú fázu jeho výnimočnej literárnej tvorby.
Italo Calvino sa narodil roku 1923 v Santiago de Las Vegas na Kube. O dva roky sa jeho rodina vrátila do Talianska a usadila sa v San Remo. Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa Calvino aktívne zúčastnil na odboji. Roku 1946 začal spolupracovať s vydavateľstvom Einaudi, o rok neskôr skončil štúdium na univerzite diplomovou prácou o Josephovi Conradovi. Od roku 1950 pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Einaudi a svoju profesiu neprestal vykonávať ani neskôr, keď sa preslávil ako spisovateľ. Písal pre denníky Coriere della Sera a Repubblica. Zomrel náhle, na záchvat mŕtvice v Siene roku 1985.
Ako spisovateľ sa predstavil roku 1947 románom Chodník pavúčích hniezd (II sentiero dei nidi di ragno). Nasledujú romány Rozdvojený vikomt (Il visconte dimezzato, 1952), Barón na strome (Il barone rampante, 1957) a Nejestvujúci rytier (Il cavaliere inesistente, 1959), ktoré vyšli spoločne pod názvom Naši predkovia (I nostri antenati, 1960). Roku 1963 vychádza Marcovaldo a Skrutátorov deň (La giornata di uno scrutatore). Nový rozprávačský spôsob prezentoval v Kozmikomických poviedkach (Le cosmicomiche, 1965) a v románe Cé nula (Ti con zero, 1968). Ďalší zlom možno zaznamenať v dielach Zámok skrížených osudov (Il castello dei destini incrociati, 1973) a Neviditeľné mestá (Le cittá invisibili, 1972). Medzitým mu vyšla zbierka poviedok Neľahké lásky (Gli amori difficili, 1970). Nasledujú romány Keď cestujúci jednej zimnej noci... (Se una notte d´inverno un viaggiatore, 1979) a Palomar (1983), ako aj posmrtne vydané knihy Na jaguárom slnku (Sotto il sole giaguaro, 1986) a Ulica svätého Jána (La strada di San Giovanni, 1990). Významné sú aj jeho zbierky esejí Kameň navrchu (Una pietra sopra, 1980), Zbierka piesku (Collezione di sabbia, 1984) a Odkazy tretiemu tisícročiu s podtitulom Americké prednášky (Lezioni americane, 1998).
Pondelok. Dnes som videl, ako sa z väzenského okna obráteného k moru vystrčila ruka. Zvykol som si chodievať po prístavnej hrádzi až za starú pevnosť. Je obklopená šikmými hradbami; jej okná, chránené dvojitou či trojitou mrežou, vyzerajú ako slepé. Napriek tomu, že viem o väzňoch, ktorí sú v nej zatvorení, som pevnosť vždy pociťoval ako čosi neživé, kamenné. Preto ma vystrčená ruka prekvapila, akoby vyšla z kameňa. Ruka bola v neprirodzenej polohe; predpokladám, že okná sú v celách umiestnené vysoko a zapustené do hrubých múrov; väzeň musel byť ohybný ako akrobat, ba ako hadí muž, keď sa mu podarilo prestrčiť ruku medzi mreže a kývať ňou vo vzduchu. Nebolo to znamenie väzňa určené mne, ani nikomu inému; ibaže ja som ho tak nebral, naopak, v tej chvíli som vôbec nemyslel na väzňov; povedal by som, že ruka sa mi videla biela a krehká, nie nepodobná mojej, nič na nej nenaznačovalo drsnosť, aká sa očakáva od väzňa. Pre mňa to bolo ako znamenie, ktoré mi dal kameň; kameň mi chcel naznačiť, že naša podstata je spoločná a že čosi z toho tvorí i moju osobnosť, zostane a nestratí sa, aj keď nastane koniec sveta; v púšti bez života, bez môjho života i akejkoľvek spomienky na mňa nejaká komunikácia predsa len bude možná. Hovorím svoje prvé dojmy, tie najdôležitejšie.
Dnes som zašiel až k nižšie položenej vyhliadke, opustenej pri sivom mori, pod ktorou sa rozprestiera kúsok pláže. Prútené kreslá s vysokými ohnutými operadlami pripomínali koše, chrániace pred vetrom, a rozložené do polkruhu akoby pochádzali zo sveta, odkiaľ vymizol ľudský rod a veci nevládali rozprávať o inom, iba o jeho neprítomnosti. Zakúsil som pocit závratu, akoby som sa prepadával z jedného sveta do druhého, akoby som do každého z nich prišiel krátko po tom, ako tam nastal koniec sveta.
Po pol hodine som z vyhliadky odišiel. Na jednom kresle, čo bolo ku mne obrátené chrbtom, sa trepotala fialová stužka. Zišiel som strmým chodníkom dolu svahom až na odpočívadlo, odkiaľ sa mi menil uhol pohľadu: ako som očakával, v jednom z košov, úplne zakrytá prútenou zástenou, sedela slečna Zwida v bielom slamenom klobúku, na kolenách mala otvorený skicár; kreslila mušľu. Nepotešilo ma, že ju vidím; rozporné znamenia z dnešného rána ma odrádzali od rozhovoru s ňou; už zo dvadsať dní ju na svojich prechádzkach po útesoch a dunách stretávam osamelú a netúžim po ničom inom, len ju osloviť, vlastne s touto túžbou každý deň opúšťam penzión, no zakaždým ma čosi odradí.
Slečna Zwida býva v hoteli Morská ľalia; jej meno mi prezradil vrátnik; možno sa o tom aj dozvedela; v tomto období je v Petkwo veľmi málo výletníkov; najmä mladých možno zrátať na prstoch jednej ruky; stretáva ma veľmi často, a tak možno čaká, že ju jedného dňa pozdravím. Dôvodov, ktoré bránia nášmu prípadnému rozhovoru, je viacero. Predovšetkým, slečna Zwida zbiera a kreslí mušle; kedysi pred rokmi som mal krásnu zbierku mušlí, bol som ešte malý, ale potom som ich prestal zbierať a zabudol som všetko: klasifikáciu, morfológiu, zemepisný výskyt jednotlivých druhov; konverzácia so slečnou Zwidou by ma nevyhnutne priviedla k mušliam a ja sa neviem rozhodnúť, aký postoj zaujať: či predstierať úplnú nevedomosť, alebo sa odvolať na dávnu, takmer zabudnutú skúsenosť; téma mušlí ma núti uvažovať o vzťahu k svojmu životu, skladajúcemu sa z nedokončených a napoly odvrhnutých vecí; odtiaľ pramení nechuť, ktorá ma napokon vždy donúti k úteku.
K tomu sa navyše pripája fakt, že horlivosť, s akou sa toto dievča venuje kresleniu mušlí, naznačuje jej hľadanie dokonalosti ako tvaru, ktorý svet môže, a teda aj musí
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
Práve končím "Keď cestujúci jednej zimnej noci..." od Itala Calvina.
