TOLSTOJ, LEV NIKOLAJEVIČVOJNA A MIER I.
(Vojna i mir)
Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1954
Edícia svetových klasikov (20)
edícia L. N. Tolstoj: Spisy v 12. sväzkoch (4)
preklad Zora Jesenská
obálka František Muzika
1. vydanie, 4.000 výtlačkov
352 s., slovenčina
beletria, román
hmotnosť: 412 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu, knižničné pečiatky
2,50 € PREDANÉ
*trsos*h-bar-FR*
XX.
Pešie pluky, prekvapené v lese, vybiehaly z lesa, miešaly sa s inými stotinami, utekaly v zmätených skupinách. Jeden vojak v strachu vyslovil slovo nesmyselné a na vojne strašné: „Odrezali!” a slovo i s pocitom strachu, prenieslo sa do celej masy.
„Obišli! Odrezali! Sme stratení!” ozývaly sa hlasy utekajúcich.
Veliteľ pluku hneď vo chvíli, ako počul streľbu a krik za sebou, pochopil, že sa stalo čosi strašného s jeho plukom, a myšlienka, že on, vzorný, mnoho rokov slúžiaci bezúhonný dôstojník mohol byť vinný pred veliteľstvom nedbanlivosťou alebo neschopnosťou, tak ho ohromila, že hneď v tej chvíli zabudol i na nepoddajného kavaleristu-plukovníka, i na svoju generálsku hodnosť, ale hlavne — úplne zabudol na nebezpečenstvo i na cit sebazáchovy, chytil sa za rázsochu sedla, pobodol koňa a cválal k pluku cez dážď guliek, ktoré ho obsýpaly, ale šťastlivo minuly. Túžil len za jedným: zvedieť, čo sa deje, pomôcť a stoj čo stoj napraviť chybu, ak sa nejakej dopustil, aby nebol vina on, vzorný dôstojník, čo slúžil dvadsaťdva rokov.
Šťastlivo precválal pomedzi Francúzov a letel k poľu za lesom, cez ktoré utekali naši a nedbajúc na povely bežali dolu. Nastala chvíľka mravného váhania, ktorá rozhoduje o výsledku bitiek: poslúchnu tie rozbité skupiny vojakov hlas svojho veliteľa, a či sa obzrú na neho a pobežia ďalej? Čo ako zúfalo kričal veliteľ pluku, predtým taký postrach vojakov, čo akú rozzúrenú, červenú, sebe nepodobnú tvár mal veliteľ pluku a čo ako mával šabľou, vojaci len utekali, shovárali sa, strieľali do povetria a neposlúchali rozkazy. Mravné váhanie, rozhodujúce o výsledku bitiek, zrejme sa klonilo v prospech strachu.
Generál sa rozkašľal od kriku a dymu a zastavil sa v zúfalstve. Všetko bolo vari stratené; ale vtom Francúzi, útočiaci na našich, bez zjavnej príčiny sa rozbehli nazad, zmizli s kraja hory a v hore sa zjavili ruskí pešiaci. Bola to stotina Timochinova, ktorá jediná sa v hore udržala v poriadku, ukryla sa do priekopy pri lese a nečakane zaútočila na Francúzov. Timochin sa s takým zúrivým krikom vrhol na Francúzov a s takou šialenou a opitou rozhodnosťou, len so šabličkou, udrel na nepriateľa že sa Francúzi nestihli spamätať, poodhadzovali pušky a utekali. Dolochov, ktorý bežal pri Timochinovi, zblízka zabil jedného Francúza a prvý chytil za golier dôstojníka, ktorý sa vzdal. Utekajúci sa vrátili, prápory sa shromaždily a Francúzov, ktorí boli roztrhaní na dvoje vojská ľavého krídla, na chvíľočku odtisly. Zálohy sa stihly spojiť a bežiaci sa zastavili. Veliteľ pluku stál s majorom Ekonomovom pri moste a prepúšťal popri sebe ustupujúce stotiny, keď k nemu prikročil vojak, chytil ho za strmeň a skoro sa oprel o neho. Vojak mal modrý kepeň z továrenského súkna, torby a čiapky nemal, hlavu mal obviazanú a cez plece mal prehodenú francúzsku kapsu na náboje. V rukách držal dôstojnícku šabľu. Vojak bol bledý, belasé oči mu opovážlivo hľadely do tváre veliteľovi pluku, ale ústa sa usmievaly. Hoci veliteľ pluku bol celkom zaujatý rozkazmi majorovi Ekonomovi, nemohol si nevšimnúť tohto vojaka.
„Vaše prevoschoditeľstvo, tu sú moje trofeje,” povedal Dolochov a ukázal na francúzsku kapsu a šabľu. „Zajal som dôstojníka. Zastavil som stotinu.” Dolochov ťažko dýchal od udatnosti; hovoril trhano. „Celá stotina môže dosvedčiť. Ráčte si zapamätať, vaše prevoschoditeľstvo!”
„Dobre, dobre,” povedal veliteľ pluku a obrátil sa k majorovi Ekonomovi. Ale Dolochov neodišiel; rozviazal si šatku, strhol ju a ukázal vo vlasoch zaschnutú krv.
„Rana bodákom, ostal som vo fronte. Zapamätajte si, vaše prevoschoditeľstvo.”
Na Tušinovu bateriu zabudli a iba celkom na konci boja knieža Bagration, keď v strede ustavične počul
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
Knieža Andreja medzi inými smrteľne ranenými dali do opatery miestnemu obyvateľstvu.
