KUKUČÍN, MARTINVEĽKOU LYŽICOU
Petit Press, Bratislava, 2005
edícia Svetová knižnica SME (42)
ISBN 80-85585-54-5
beletria, novela, literatúra slovenská
224 s., slovenčina
hmotnosť: 307 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky
3,00 €
*trsos*bels*in*H-BAR-rr*
Jedna z najznámejších Kukučínových poviedok Veľkou lyžicou o mladom chlapcovi, ktorý vylieta z rodného hniezda, je dojemnou reminiscenciou autora na vlastnú mladosť. Poviedky Rysavá jalovica a Neprebudený vyznačujú zasa dve krajné medze Kukučínových začiatkov - pól tragického a komického. Zatiaľ čo sa Adam Krt dostáva cez alkoholické opojenie do komicko-groteskných konfliktov, husára Ondráša ženie slepé nutkanie splniť si povinnosť do náručia smrti. Štvrtá poviedka z výberu Dies irae je niekoľkovrstvovým obrazom dediny zasiahnutej dvojakou morovou nákazou: tou vonkajšou je cholera kosiaca stovky ľudí po mestách i dedinách a tou vnútornou moc peňazí rozleptávajúcich ľudské vzťahy. Napriek rôznorodej tematike a celkovému ladeniu všetky štyri poviedky však spája úsilie o obnaženie vnútra človeka prahnúceho po obyčajnom ľudskom teple a porozumení.
Martin Kukučín (vlastným menom Matej Bencúr, 1860 - 1928), ktorého dielo sa pokladá za východisko tradície novodobej slovenskej prózy, poznal život slovenskej dediny z vlastnej skúsenosti. Písať začal už za svojho učiteľovania v Jaseňovej a vo svojej tematicky mnohotvárnej literárnej tvorbe pokračoval všade tam, kam ho jeho dobrodružná povaha zaviedla - či už v Prahe, na jadranskom ostrove Brač, alebo v Južnej Amerike. Z autorovho vyše dvadsaťzväzkového literárneho diela treba spomenúť predovšetkým široko koncipované romány Dom v stráni, Mať volá, Lukáš Blahosej Krasoň, zameraný na historickú tematiku, a novelu Mladé letá. Hoci sa Kukučín zameral na viacero žánrov a prozaických foriem, nič neupútalo záujem jeho čitateľa natoľko ako poviedky čerpajúce z prostredia slovenského vidieka. Dodnes nás priťahujú živo a plasticky stvárnené postavy a postavičky zosobňujúce typickú slovenskú dedinu so svojím plnokrvným, írečitým prejavom, ich každodenné problémy a najmä príznačný svojrázny humor, ktorý im pomôže žiť a prežiť za každej situácie.
Richtárka sa utíšila. Srdce otupelo, žiaľ ho toľme nerozjedá. Ale aký je to pokoj! Mŕtvy! Vymrelo, čo bolelo najväčšmi. Život je zas v starej koľaji. Nebadať navonok, čo sa prihodilo. Žijú pred ľuďmi ako predtým.
Ale muža strežie. Bojí sa, že príde do reči. Nestalo sa nič nového, ale ju to už neupokojuje. Tuší, že sa muž premáha, pretvaruje; strežie na seba. Celý deň sedáva nad lajstrami, vypisuje z nich čosi. O poľnú robotu málo sa stará. Je smutný, zamyslený. Konečne zobral papiere, zaniesol do mesta. A vrátil sa k obvyklým prácam. Beztoho ich je veľa.
Starý Ondráš Hôrka je všetkému vina. Páni predsa našli v ňom choleru. Lomnicu sotili medzi nakazené obce. Každý deň prirajtuje švárny pán „cholera-komisár“. A čo robí? Vypisuje, kto ochorel, kto umrel. A že nemá koho vpisovať, robí krásne čiary v rubrikách svojho „cholera-denníka“. Nezabudne poprosiť pani richtárku, aby mu uvarila dve-tri vajíčka. On za to jej nakvapká čohosi na handričku, čo vraj zaháňa choleru. A zaháňa nielen choleru, ale i chuť do jedenia. Richtár zas pohodí jeho tátošovi chĺpok sena alebo do meričky ovsa. Evke tiež venuje pozornosť. Deň po deň jej skúma líčka, či nepobledli od cholery. I štípe ju po nich. Zahľadí sa jej i do očí - čo ak dakde na dne učupená je cholera! Raz ju vzal do náručia, tuho, tuho stisol.
Možno vyháňal choleru. Tiež objavil, že cholera sa vkráda ústami - treba ich teda zamknúť. Bozkáva ju na ústa a verá sa, že cholere porobil. Sám si oblizuje gamby po takej porobenine.
Evke sa to nepáči a najradšej ujde, keď čuje cholera-komisára. Ale i občania šomrú.
„Pánovi i cholera na osoh. Zarába na nej ako ty na koňoch. Sedliak, plať, ak chceš chorieť.“
No úrady robia predsa, čo môžu. Pravda, iba čo môžu. Tu už je nová zásielka soli, bárs stará mokne dosiaľ v richtárkinej dieži. I kurča sa v nej utopilo. Túto už nemočí, hodili ju pod posteľ. Prišiel nový pak skleničiek. Leží v obecnej truhlici, zamknutý. Hajtman sa k nim už dobýjal, kvapky sú vraj tuhšie od pálenky, teda i lepšie. Každý skoro týždeň príde slúžnodvorský s pandúrom, či je všetko podľa predpisu. Najal i dvoch opatrovníkov, čo budú chorých liečiť, mŕtvych obliekať.
Ťažko ich bolo nájsť, bárs plat bol veľký. Ale konečne sa dali naviesť Jano Lukáč a Ondro Hnátik. Oba moc pijú, moc fajčia, žujú močku a pracujú okolo duba. Aby choleru ešte väčšmi prestrašili vôňou, akú rozšimjú, strovia každé ráno po hlávke cesnaku.
Raz sa doviezol do dediny sám pán fyzikus a s ním páni v okuliaroch i bez okuliarov. Samí doktori! Prezerajú dvory a v nich všetky kúty - vari hľadajú, kde cholera čupí. Pán fyzikus je hrozne prísny, k tomu má palicu v ruke. Sťaby hovoril: Poď len, poď - však ťa ja vyplatím!
A choleru v Lomnici nemáš. Naľakala sa buď slúžnodvorského, vlastne pandúra s flintou, buď pána fyzikusa a ostatných prísnych pánov, buď konečne pána komisára, vlastne čiar, čo tak šikovne zanáša do lajstra.
Prvý strach prešiel, ľud sa spamätal, robí si žarty. V okolitých dedinách hlahol zvonov. Ako dobre v Lomnici! Ako v dakom inom, veselom svete. Jediný pán učiteľ je nedôverčivý. Nedá sa už cholere prekabátiť! Pripravuje sa na jej vhodné uvítanie: robí verše dopredu; kto umrie, umrie na hotovo. On to už tak šípi, kto tak asi najskôr pôjde.
A razom prestalo sa o cholere hovoriť, na ňu myslieť. Prišiel od stolice úradník, dal zvolať boženíkov a predložil im účty richtárove z minulých piatich rokov.
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
A u richtára je už pokoj i zovňajší, ale nadovšetko ten, ktorý nikto neodníme.
