HARTMANN, LUKASANNA-ANNA
(Anna-annA)
Román pre deti
Mladé letá, Bratislava, 1994
preklad Mária Smoláriková, Karin Rauterová
obálka Svetozár Mydlo
1. vydanie
ISBN 80-06-00380-7
beletria, román, knihy pre deti,
232 s., slovenčina
hmotnosť: 360 g
tvrdá väzba
stav. dobrý
PREDANÉ
*kolha* in *H-kris*
Niekedy sa stáva, že sa udejú neuveriteľné veci a vyplnia sa najtajnejšie sny. Prihodí sa to aj desaťročnej Anne, vyrastajúcej pri rozvedenej mame Otílii, pre ktorú školský kopírovací stroj vyhotoví nielen novú čítanku, ktorá Anne slúži pri hrách s rodinkou Gygaxovcov, ale venuje jej aj novú sestru -annU. Navlas podobnú dvojníčku, v ktorej Anna získa nielen dôvernú priateľku, ale aj pocit istoty, že nebude už viac sama. Každý človek je však jedinečnou bytosťou, a tak aj Anny nie sú celkom rovnaké. Kým Anna je rozvážnejšia a plachejšia, annA koná nebojácne a nerozumie vôbec matematike, čo privádza do zúfalstva učiteľa Wullschlegera. Dievčatá vymyslia plán, podľa ktorého budú striedavo spať v podkroví a striedavo chodiť do školy. Dúfajú, že si nikto nič nevšimne. Jedného dňa sa však v dome zjaví polícia. Pre Anny nastala rozhodujúca chvíľa, ktorej sa veľmi obávajú: musia sa spoločne ukázať Otílii a tá rozhodne, či si obe ponechá. Pokým k tomu dôjde, prežijú Anny ešte veľa podivuhodných vecí. Lukas Hartmann, otec troch detí, známy švajčiarsky novinár a spisovateľ, sa Annou-annoU, svojou prvou knihou určenou detskému čitateľovi, zapísal do Čestnej listiny IBBY - Medzinárodného združenia pre detskú knihu. Príbeh o dvoch Annách bol sfilmovaný a úspešne sa premieta v mnohých európskych mestách.
ŠŤASTNÁ ANNA
„Anna! Anna!“
Bolo už niekoľko minút po siedmej a v izbe sa ešte stále nič nehýbalo. So zreteľným zaštrnganím položila Otília šálky na stôl.
„Anna!!“ tentoraz to znelo nástojčivejšie. Toho spachtoša nie je možné dostať z postele, pomyslela si Otília. Idúc okolo Anniných dverí, poriadne na ne zabúchala: „Vstávaj, Anuška, inak prídeš neskoro!“
Naplnila Anninu šálku pariacou sa čokoládou, natrela chlieb s maslom a položila vedľa šálky. „Tak už mám toho dosť!“ povedala, energickými krokmi podišla k detskej izbe a rovnako energicky otvorila dvere. Dnu bola ešte tma a prevládal teplý, kyslastý vzduch. „Len počkaj,“ skríkla Otília, „hneď budeš hore!“
Bez toho, aby sa zadívala na posteľ, prešla krížom cez izbu, otvorila okná a odstrčila okenice, takže dnu hneď začal prúdiť čerstvý, búrkou prečistený vzduch. Otília zostala tak chvíľu stáť, tvárou obrátená k slnku v letnom ráne; potom sa otočila a chcela, ako to príležitostne robila, spola žartovne, spola rozhodne, stiahnuť prikrývku, pod ktorou sa Anna schovávala.
„No, ty, sedmi...“ Slovo jej zostalo trčať v hrdle, cíp prikrývky, ktorý už držala v ruke, jej zasa vykĺzol.
Nie, to nemohla byť pravda: na vankúši ležali dve hlavy, na ktorých začali rozospato žmurkať oči, a to najbláznivejšie, to najneuveriteľnejšie bolo, že obidve hlavy sa podobali ako vajce vajcu.
Otília sa jednou rukou prichytila okraja postele; druhou si pretierala oči. Štípala sa do ruky a potlačila výkrik bolesti; ale ten prelud nezmizol, práve naopak; obidve hlavy sa nezávisle jedna od druhej začali pohybovať.
Anna Prvá sa fučiac nadýchla čerstvého vzduchu, Anna Druhá srdnato zívala a odhalila dve ramená, ktoré sa vystierali a naťahovali. Otília prehovorila pomaly a rozvážne: „Nesnívam, nesnívam.“ Teraz prikrývku skutočne stiahla, aby si to potvrdila, ale ku každému jednotlivému pohybu sa musela doslova nútiť.
Áno, či tomu veriť chcela, alebo nie, mohla napočítať dva trupy a štyri nohy, zahalené do dvoch rozličných pyžám, ktoré obidve, ako si presne spomínala, patrili Anne, jej Anne.
„Ježišmária,“ predralo sa koktavo, slabika za slabikou, cez Otíliine pery.
Raňajší chlad, ktorý prúdil dovnútra, prenikol k obidvom spánkom zahriatym Annám, ktoré tu ležali odokryté. Konečne sa zobudili. annA ako prvá spoznala Otíliu, ktorá tu nad nimi stála, krútiac hlavou, a bezfarebné pery mala pevne stisnuté. Bleskovo sa narovnala, stiahla na seba prikrývku, a prikrčila sa na samom okraji postele. Anna sa všetkými desiatimi prstami zakvačila do plachty, akoby sa bála, že ju odtiaľ v nasledujúcom momente odnesú, alebo odfúknu.
„Povedz...“ Otíliin nadmieru rozrušený pohľad blúdil sem a tam. „Povedzte,“ opravila sa, „čo sa to tu deje?“
„Ach, mama,“ zašepkala Anna, „teraz sa to práve prezradilo.“
„Prezradilo?... Čo dočerta...“ Otília ešte stále nebola schopná dokončiť vetu. Mechanicky podišla k oknu a znova ho zavrela.
------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
Starý otec vedel, že sa na neho spoľahli, potlačil zívnutie a pokúsil sa do tmy, ktorá sa pred ním rozprestierala, preniknúť skúmavým pohľadom.
