HELLER, JOSEPHHLAVA XXII
(Catch 22)
Petit Press, Bratislava, 2005
edícia Svetová knižnica SME (40)
preklad Dušan Janák
ISBN 80-85585-55-3
beletria, román
504 s., slovenčina
hmotnosť: 579 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky, poškodený prebal, uvoľnené prvé listy z väzby
1,00 € PREDANÉ!
*trsos* in *H-BAR*
Druhá svetová vojna. Na malom ostrove Pianosa v Stredozemnom mori sa nachádza základňa amerického letectva. Kapitán Yossarian, bombometčík, musí čeliť zlovestnému nepriateľovi: absurdite byrokracie vojenského aparátu. Bojuje proti nej jej vlastnou zbraňou: na nezmysel odpovedá nezmyslom. Víťazstvo je v nedohľadne, ale aspoň z času na čas sa môže uchýliť do nemocnice, kde má aj smrť „vyberanejšie spôsoby“. Hoci, Yossarian sa nikde nemôže cítiť v bezpečí. Priatelia sa strácajú a umierajú, vojenská mašinéria v spolupráci s Milom Minderbinderom silnie a napokon zostanú len dve možnosti: istá smrť alebo útek.
Joseph Heller sa narodil v roku 1923 v newyorskom Brooklyne. Je autorom mnohých vynikajúcich románov a jedným z najprísnejších kritikov všetkých aspektov americkej spoločnosti. Jeho prvotina Hlava XXII patrí medzi najsugestívnejšie diela s protivojnovou tematikou, druhý román Niečo sa stalo je hlbokým ponorom do duše človeka, ktorý pochopil, aký klamlivý je mýtus o krajine neobmedzených možností. Úspešný bol aj román Gold nad zlato, v ktorom satiricky vykreslil vládne praktiky Washingtonu aj spôsob myslenia amerických Židov, a mnohé jeho ďalšie diela, v ktorých prostredníctvom humoru - komiky aj satiry - bojoval za rehabilitáciu ľudských hodnôt. Heller zomrel v roku 1999.
WINTERGREEN
Clevinger bol mŕtvy. To bola základná chyba jeho filozofie. Jedného odpoludnia na spiatočnej ceste z pravidelného týždenného vyhliadkového letu do Parmy sa osemnásť lietadiel ponorilo do žiarivého bieleho oblaku neďaleko Elby; vynorilo sa ich len sedemnásť. Po osemnástej posádke nebolo stopy ani vo vzduchu, ani na nehybnej hladine nefritového mora. Nikde nebolo vidieť jedinú trosku. Helikoptéry krúžili okolo bieleho oblaku až do súmraku. V noci vietor odvial oblak a ráno už bolo každému jasné, že Clevingera viac niet.
Zmiznutie lietadla zapôsobilo priam ohromujúco, práve tak ohromujúco, ako Veľké sprisahanie v Lowery Fielde, keď raz v deň vyplácania žoldu zmizlo z jedného baraku všetkých šesťdesiatštyri mužov a nikto už o nich nikdy nepočul. Kým sa Clevinger takto znenazdajky nevyparil, Yossarian sa jednoducho domnieval, že všetci chlapi sa jednomyseľne rozhodli zdrhnúť od posádky v ten istý deň. Tento čin, ktorý bolo možno pokladať za masovú dezerciu od svätej povinnosti, ho natoľko povzbudil, že v povznesenej nálade sa ponáhľal oznámiť túto vzrušujúcu zvesť exslobodníkovi Wintergreenovi.
„A čo je na tom vzrušujúce?“ uškrnul sa exslobodník Wintergreen pohŕdavo, vyložil si špinavú baganču na lopatu a zhrbený sa mrzuto opieral o stenu hlbokej štvorcovej jamy. Kopanie jám bolo totiž jeho vojenskou špecializáciou.
Exslobodník Wintergreen bol všivavý darebák, ktorý sa vyžíval vo vyvolávaní zmätkov. Zakaždým, keď sa pokúsil svojvoľne vzdialiť od útvaru, chytili ho a odsúdili na nejaký čas kopať a zasypávať jamy; jamy boli dva metre dlhé, široké a hlboké. Len čo si svoj trest odkrútil, znova sa svojvoľne vzdialil. Exslobodník Wintergreen si plnil svoju úlohu - kopať a zahadzovať jamy - s neochvejným presvedčením ozajstného vlastenca.
„Nie je to zlý život,“ občas filozofoval. „A niekto to napokon robiť musí.“
Bol dosť múdry na to, aby pochopil, že kopať jamy v Colorade nie je za vojny ťažký údel. Pretože po jamách nebol priveľký dopyt, mohol ich vykopávať a zahrabávať celkom pohodlne, takže neboli obavy, že by sa mohol presiliť. Na druhej strane, zakaždým, keď sa dostal pred vojenský súd, degradovali ho na obyčajného vojaka. Strata hodnosti sa ho vždy trpko dotkla.
„Bol to celkom dobrý pocit byť slobodníkom,“ spomínal túžobne. „Mal som isté postavenie - chápete, ako to myslím? - a pohyboval som sa v tých najlepších kruhoch.“ Tvár mu potemnela od rezignácie. „Ale všetko je už preč,“ smútil. Najbližšie zdrhnem len ako obyčajný vojak a už teraz viem, že to nebude také jednoduché.“ A kopanie jám nemalo vôbec budúcnosť. „Veď to ani nie je trvalé zamestnanie. Len čo si odkrútim trest, mám po robote. Ak nechcem o ňu celkom prísť, musím zasa zdrhnúť. A ani to sa nedá robiť večne. Je tu jeden háčik, hlava XXII. Ak ešte raz zdrhnem, pôjdem do basy. Ktovie, ako by sa to mohlo skončiť. Ak si nedám pozor, pošlú ma nakoniec do zámoria.“ Nemienil až do smrti kopať jamy, aj keď nemal nijaké námietky proti tejto robote za vojny, kým sa pokladala za jeho príspevok k vojnovému úsiliu. „Služba je služba,“ hovorieval, „A všetci máme svoje povinnosti. Mojou povinnosťou je kopať jamy, a ja ich kopem tak svedomito, že mi práve navrhli medailu za vzorné plnenie povinností. Vašou povinnosťou je povaľovať sa tu v kadetke a dúfať, že vojna sa skončí skôr, ako sa odtiaľto dostanete. Povinnosťou chlapov v bojových útvaroch je vyhrať vojnu a ja si želám len toľko, aby si svoju povinnosť plnili tak svedomito ako ja. Nebolo by predsa spravodlivé, aby som musel ísť do zámoria a vybaviť to tam za nich, no nie?“
Jedného dňa prerazil exslobodník Wintergreen pri kopaní jamy vodovodné potrubie a takmer by sa bol utopil, keby ho odtiaľ neboli vytiahli, už polomŕtveho. Rozchýrilo sa, že to bola nafta, Náčelníka Bieleho Mustanga vykopli zo základne. Čoskoro každý, komu sa podarilo zohnať lopatu, horúčkovito kopal jamy a hľadal naftu. Hlina lietala na všetky strany, obraz pripomínal pamätné ráno na Pianose, ktoré nadišlo o sedem mesiacov
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
Nôž ho minul len o vlások a Yossarian sa dal na útek.
