SAINT-EXUPÉRY, ANTOINE DEPOŠTA NA JUH
(Courrier Sud)
Petit Press, Bratislava, 2005
edícia Svetová knižnica SME (44)
preklad Ivan Dudík
ISBN 80-85585-57-X
beletria, román
96 s., slovenčina
hmotnosť: 177 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky
2,90 € PREDANÉ
*trsos* in *H-BAR*
Roku 1926 uverejnil Saint-Exupéry v časopise Le Navire ďargent úryvok z novely Únik Jacqua Bernisa, svoju prvú prózu - podklad pre budúcu novelu Pošta na juh (Courrier-Sud). Nebol profesionálnym spisovateľom a čoskoro celkom opustil počiatočný sklon pridávať k svojim dobrodružným letovým zážitkom prvky beletrie - rýchlo prešiel k písaniu lyrických denníkov a úvah. Na jeho prvom texte podľa ladenia a štýlu lyrického dokumentu vidieť, že ho napísal básnik: letectvo a lietanie ospevuje ako vážne a dôstojné ľudské poslanie, ktoré ľudí spája. Novela Pošta na juh vyšla knižne v roku 1929. Napísal ju na Myse Juby, kde bol náčelníkom medzipristávacej stanice a poštovým pilotom na trase medzi Európou a Južnou Amerikou. Trasa viedla ponad Saharu a lietadlo muselo preletieť asi dvetisíc kilometrov ponad púšť, kde sa často zdvíhal horúci vietor spojený s piesočnými búrkami; pilot neraz musel núdzovo pristáť a vtedy ho zasa ohrozovali domorodé kmene. Za svoju činnosť na Myse Juby dostal Saint-Exupéry vyznamenanie rytier Čestnej légie. Patetický rozmer leteckého majstrovstva sa v novele v jemnom autorskom komentári prelína s úvahami o hrdinstve, o duševnom rozpoložení v ohrození života. Žiť, to znamená zápasiť so smrťou, ísť čoraz ďalej, k novým priestorom. Pilot Jacques Bernis, ktorý zahynul v Senegale, si zapísal poznámky z letu a autor k nim pridal náznaky románového prvku -sklamanú lásku a tragický skon letca. Život nebol Jacquovi ani Genevieve naklonený, ich vzájomná príťažlivosť neviedla k trvalému šťastiu a po nenaplnenej túžbe zostáva v nich pocit beznádeje.
Spisovateľ Antoine de Saint-Exupéry (narodený 29. júna 1900 v Lyone, zahynul 31. júla 1944), románopisec, esejista, povolaním letec, patrí k výrazným zjavom francúzskej literatúry 20. storočia, k prúdu, ktorý možno označiť ako literatúra
o letectve. Vo väčšine svojich diel vychádza zo skúseností civilného a vojenského pilota. Diplom civilného pilota získal v marockom Rabate a na vlastnú žiadosť sa stal členom prieskumnej leteckej skupiny, ktorá pôsobila pod americkým velením v Alžírsku, na Sardínii a na Korzike. Bol vedúcim leteckej stanice na Myse Juby a zabezpečoval letecké spojenie Toulouse - Dakar, bol i riaditeľom spoločnosti Aeroposta v Buenos Aires, ktorá uskutočňovala prvé nočné lety medzi Európu a Amerikou. Pracoval ako skúšobný pilot, pre parížske denníky písal reportáže z Moskvy a zo Španielska. Zahynul pri plnení leteckej úlohy. (V roku 2000 sa našli zvyšky jeho lietadla pri pobreží Stredozemného mora.)
Napísal: Pošta na juh (1929; spája sa s jeho pôsobením na Myse Juby), Nočný let (1931, Cena Femina), Zem ľudí (1939, cena Francúzskej akadémie). Vojnový pilot (1942) je vyjadrením pocitov človeka, ktorý má rád všetkých ľudí, no láska k vlasti a k slobode ho nútia bojovať proti časti ľudstva. Rovnakú šľachetnosť nájdeme aj v Liste rukojemníkovi (1943)
i v Malom princovi (vyšiel v New Yorku roku 1943), poetickej rozprávke pre dospelých. Posmrtne vyšli jeho hlavné diela: Citadela (1948, začal ju písať roku 1936), Jean Mermoz, dopravný pilot (1952), Zápisníky (1953), Listy z mladosti (1953), Listy matke (1955), Dať zmysel životu (1956).
Herlin ju znova trápil. „Ako sa môžeš takto zabávať, túlať sa po starožitníctvach? Nikdy ti to neodpustím! To je...“ hľadal slová, „ohavné, ja to nechápem, to sa na matku nepatrí!“ Mechanicky vytiahol cigaretu a obracal v ruke červené puzdro. Geneviéve ešte zachytila slová: „Človek má mať úctu sám k sebe!“ Spytovala sa v duchu: Zapáli si tú cigaretu?
„Áno...“ pomaly dodal Herlin, toto si nechával až na koniec: „Áno... a kým sa matka zabáva, dieťa vracia krv!“
Geneviéve náramne zbledla.
Chcela odísť z miestnosti, no zahatal jej dvere. „Zostaň!“ Dýchal zrýchlene ako zviera. Tú úzkosť, čo musel prežívať sám, tú mu zaplatí!
Povedala iba: „Ublížiš mi a potom ťa to bude mrzieť.“
Táto poznámka, určená nafúkancovi, akým bol Herlin, narážajúca na jeho úplnú neschopnosť v ťažkých chvíľach života, bola pre jeho exaltovanosť rozhodujúce šľahnutie bičom. A spustil. Áno, nikdy ju nezaujímalo, čím sa zapodieva, bola koketná, ľahkovážna. Áno, a on bol dlho hlupák, on, Herlin, ktorý pre ňu obetoval všetko. Áno. Ale to všetko nič neznamená: sám preto trpí, človek je v živote vždy sám... Geneviéve, vyčerpaná, sa odvrátila: obrátil ju tvárou k sebe a odsekol: „No za chyby žien treba zaplatiť.“
A pretože mu uhýbala, vynútil si pozornosť urážkou: „Dieťa zomiera: to je prst boží!“
Jeho hnev odrazu opadol ako po vražde. Vyriekol tie slová a sám po nich ostal ako osprostený. Geneviéve, biela ani stena, vykročila ku dverám. Herlin uhádol, aký obraz si o ňom odnáša, hoci chcel pred ňou vyzerať šľachetne. Túžil zotrieť ten obraz, opraviť ho, chcel jej vnútiť predstavu, že je jemný.
Zlomeným hlasom povedal: „Odpusť... vráť sa... šalel som!“
S rukou na kľučke, napoly obrátená k nemu, pripadá mu ako plaché zviera, hotové ujsť, ak by sa pohol. Nehýbe sa.
„Poď ku mne... musím sa s tebou pozhovárať... ťažko mi je...“
Geneviéve ostáva nehybná: čoho sa bojí?
Tá zbytočná obava ho popudzuje. Žiada sa mu povedať jej, že bol šialený, krutý, nespravodlivý, že ona jediná konala správne, no najprv musí k nemu podísť, musí dosvedčiť, že mu dôveruje, že sa mu odovzdáva. Potom sa pred ňou poníži. Potom Geneviéve pochopí... No ona už stíska kľučku.
Vystrie k nej ruku a prudko ju schytí za zápästie. V jej pohľade je zdrvujúce pohŕdanie. Herlin nepovoľuje: teraz ju musí za každú cenu udržať pod svojím jarmom, ukázať jej silu, povedať jej: „Pozri, roztváram dlaň.“
Najprv zľahka, potom hrubo potiahol za krehkú ruku. Zdvihla druhú ruku, chcela ho udrieť, no Herlin jej zachytil i tú. A teraz jej pôsobil bolesť. Cítil, že ju to bolí. Predstavil si deti, ktorým sa podarí chytiť divú mačku, nasilu ju chcú skrotiť a div ju neuškrtia, len aby ju mohli pohladiť. Chcú byť nežné. Zhlboka dýchal: ,Ubližujem jej, všetko je stratené.´ Na chvíľu sa ho zmocnila šialená túžba udusiť so Geneviévou i tú predstavu o sebe, ktorú v nej vytvoril a ktorá desila i jeho.
Napokon rozovrel dlaň s čudným pocitom nemohúcnosti a prázdnoty. Nenáhlivo od neho odstúpila, akoby sa ho už naozaj nemusela báť, akoby ju čosi postavilo na miesto, kam už za ňou nemôže. Nejestvoval. Zastala, pomaly si upravila účes, vzpriamila sa a vyšla.
Večer, keď ju Bernis navštívil, nespomenula pred ním nič. S čímsi takým sa ľudia nepriznávajú.
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
Pokračujem na Dakar.
