GOLDING, WILLIAMBOH MÚCH
(Lord of the Flies)
Petit Press, Bratislava, 2004
edícia Svetová knižnica SME (4)
ISBN 80-85585-15-4
beletria, román,literatúra anglická
224 s., slovenčina
hmotnosť: 301 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky
*trsos*belx-eng*in*H-BAR-rr*
Román Boh múch sa začína haváriou lietadla na neobývanom ostrove, ktorú prežije iba skupina anglických chlapcov. Pocit dobrodružstva zakrátko vystriedajú hodiny plné hrôzy a strašidelných predstáv. Čitateľ čoskoro stratí pocit, že číta príbeh o deťoch, a ocitne sa vo svete dospelých, ktorých najnižšie ľudské pudy, túžba zabíjať a vládnuť brutálne prenikajú tenkým nánosom civilizácie. Román je alegóriou spoločnosti bez práva a zákonov, v ktorej je život neistý a hrozivý; obraz spoločnosti vytvorenej človekom, ktorý stratil nevinnosť a zmenil sa na sebca a nositeľa zla.
William Golding (1911 - 1993) pochádzal z anglického Cornwallu. Vyrastal pod silným vplyvom svojho otca, stredoškolského profesora, ktorý radikálne odmietal náboženskú výchovu. Na univerzitách v Marlboro a v Oxforde vyštudoval anglistiku a prírodné vedy. Počas druhej svetovej vojny slúžil v námorníctve. Literárne debutoval v roku 1934 zbierkou básní. Pôsobil ako profesor v Salisbury a okrem literatúry sa zaoberal aj hudbou a históriou. Jeho najslávnejší román Boh múch (1954) sa dočkal dvoch filmových spracovaní. Úspešné boli aj jeho knihy Voľný pád (1959), Veža (1964), Viditeľná temnota (1979) či Rituály preplavby (1980), román ocenený Bookerovou cenou. Za celoživotné dielo dostal v roku 1983 Nobelovu cenu za literatúru.
Každý mlčal, ale tváre obrátené k Ralphovi boli napäté. Zatrúbil na mušli. Skúsenosť ho naučila, že dôležité vyhlásenia treba vysloviť dvakrát, aby ich každý pochopil. Musí sedieť, pritiahnuť k mušli všetky pohľady a vrhať slová ako ťažké mlynské kamene na zhrbené hlúčiky. Hľadal jednoduché slová, aby aj najmenší pochopili, prečo sa zišli. Neskôr azda skúsení diskutéri - Jack, Maurice, Bravčo - uplatnia všetko svoje umenie a priebeh zhromaždenia usmernia. Ale teraz, na začiatku, musí jasne vysvetliť, o čom by mali diskutovať.
“Musíme sa poradiť. Dnes sa tu stretávame nie pre zábavu. Neprišli sme sa sem smiať, padať z kmeňa,” - hlúčik malkáčov na kmeni sa zachichotal a pozrel na seba - “vtipkovať ani pretekať sa” - kým našiel vhodné slovo, zdvihol mušľu - “v ostrovtipe. Nič také. No chceme sa o všetkom otvorene pozhovárať.”
Na okamih zmĺkol.
“Keď som sa sem vracal z vrchu, lámal som si nad všetkým hlavu. Už viem, čo potrebujeme. Musíme si naliať čistého vína Na tomto zhromaždení si všetko vytmavíme.”
Na okamih zmĺkol a mimovoľne si odhrnul vlasy. Keď Bravčo videl, že jeho protest je zbytočný, po prstoch podišiel k trojuholníku zhromaždiska a pripojil sa k ostatným.
Ralph pokračoval:
“Schádzame sa dosť často. Každý sa rád vyhovorí, každý je rád, keď sa spolu zídeme. Na všeličom sa dohodneme. Ale potom na to kašleme. Mali sme z bystriny nosiť vodu a uskladňovať ju pod čerstvým lístím v kokosových škrupinách. Niekoľko dní sa tak robilo. No teraz už nemáme ani kvapku vody. Škrupiny sú suché. Každý pije z potoka."
Ozvalo sa súhlasné mrmlanie.
“Piť vodu z potoka nie je nič zlé. I ja by som radšej pil vodu odtiaľ - z toho jazierka s vodopádom - než zo starej kokosovej škrupiny. Lenže dohodli sme sa, že vodu budeme nosiť. A už ju nenosíme. Dnes poobede som našiel iba dve plné škrupiny.”
Oblizol si pery.
“Po druhé, chatrče. Mám na mysli chatrče.”
Opäť sa zdvihol šepot, ale zakrátko stíchol.
“Zväčša spávate v chatrčiach. Dnešnú noc okrem Sama a Erica, ktorí budú bdieť hore pri ohni, všetci prenocujete v chatrčiach. A kto postavil chatrče?”
Strhol sa krik. Predsa každý staval chatrče. Ralph zamával mušľou.
“Len pomalšie! Kto postavil tri chatrče? Prvú sme stavali všetci, druhú štyria a tú poslednú už iba ja so Simonom. Preto je taká chatrná. Nie. Nesmejte sa. Ak začne zase pršať, tešte sa, že sa zvalí. Ale vtedy sa bez strechy nad hlavou nezaobídeme.” Zmĺkol a odkašlal si.
“Ešte niečo. Dohodli sme sa, že tie skaly vpravo za vodnou priehlbňou budú slúžiť ako záchod. A bolo to rozumné. Príliv to miesto očisťuje. Aj malkáči by o tom mali vedieť.”
Kde-tu sa ozval chichot, mihlo sa niekoľko pohľadov. “Lenže teraz si asi každý z vás odbavuje potrebu, kde sa mu zapáči. Ešte i pri chatrčiach na planine. Najmä vy, malkáči. Napchávate sa tým ovocím. Ak vás chytá hnačka...” Zhromaždenie zaburácalo smiechom.
“Povedal som: ak vás chytá hnačka, ovocia sa nedotýkajte. Je zákerné.”
Znova sa strhol smiech.
“Opakujem: je zákerné!”
Potiahol sa za stuhnutú košeľu.
“Nemožno mu veriť. Ak vás chytí hnačka, odbehnite k tamtým skalám pri brehu. Jasné?”
Bravčo sa načiahol za mušľou, ale Ralph pokrútil hlavou. Svoj prejav si bod po bode rozplánoval.
“Odteraz každý bude chodiť iba medzi skaly. Nesmiete zasviniť celý ostrov.” Zmĺkol. Všetci vycítili, že prechádza k hlavnému bodu zhromaždenia, a napäto čakali.. “A teraz pár slov o tom ohni.”
Ralph stenavo vydýchol a poslucháči ho napodobili ako ozvena. Jack dýkou rozsekával kus dreva a čosi zašeptal Robertovi. Ten sa odvrátil.
_________________________________________________________________________________
... posledná veta ...
Čakal a oči upieral do diaľky na svoju elegantnú loď.
