REMARQUE, ERICH MARIATRAJA KAMARÁTI
(Drei Kamaraden)
Petit Press, Bratislava, 2005
edícia Svetová knižnica SME (43)
preklad Nora Krausová
ISBN 80-85585-53-7
beletria, román
480 s., slovenčina
hmotnosť: 545 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky
2,90 € PREDANÉ
*trsos* in *H-BAR*
V románe Traja kamaráti, podávajúcom plastický obraz Nemecka s príznakmi nástupu fašizmu a jeho morálneho úpadku, Remarque opäť stvárňuje základné ľudské pocity, pre ktoré sa oddá žiť aj v tých navonok najneznesiteľnejších situáciách. Priateľstvo muža k mužovi pod ironickou šibeničnou maskou, neštítiace sa nijakých obiet, a lásku dvoch mladých ľudí, nemenej obetavú ako priateľstvo a navyše bohatšiu o to nevypovedateľné, krehké a silné zároveň, čo spája dvoch milencov narodených ako tí shakespearovskí „pod nešťastnou hviezdou“ dvadsiateho storočia. Azda práve tento večný návrat tematiky starej ako svet je napriek pochmúrnemu ladeniu a prostému deju bez efektných zauzlení dôvodom, prečo po tomto príbehu čitatelia radi siahajú dodnes.
Nemeckošvajčiarsky prozaik a dramatik Erich Maria Remarque (vl. m. Erich Paul Remark, 1898 Osnabrück - 1978 Porto Ronco) bol príslušníkom generácie, ktorú hneď zo školských lavíc poslali do zákopov prvej svetovej vojny. Svetový úspech dosiahol románom Na západe nič nové (1928). Po jeho pokračovaní Cesta späť (1931) nasledoval svetoznámy román Víťazný oblúk (1946). Z obdobia druhej svetovej vojny čerpajú diela Iskra života (1952), Čas žitia a čas umierania (1954). Do predvojnového Nemecka je situovaný román Čierny obelisk (1956). Z ostatných čitateľsky príťažlivých diel treba spomenúť Nebo nepozná obľúbencov (1961) a Tiene v raji (1971). Remarquov úspech sa nezakladá len na napínavom deji, ale najmä na pôsobivej charakterizácii postáv, odrážajúcej životnú filozofiu doby a mladých ľudí prežívajúcich takmer existenciálne jej otrasy.
Fordka stála hotová v dielni. Nová práca nebola. Museli sme niečo podniknúť. Vybrali sme sa s Kosterom na dražbu. Chceli sme kúpiť taxík. Taxíky sa dali vždy dobre predať. Dražobná miestnosť bola v severnej časti mesta, v zadnom trakte akéhosi domu. Časť vecí stála na dvore. Postele, rozhegané stoly, pozlátená klietka s papagájom, ktorý vykrikoval „Vitaj, miláčik,“ stojacie hodiny, knihy, skrine, starý frak, kuchynské stoličky, náčinie - všetka tá bieda rozpadávajúcej sa, zničenej existencie.
Prišli sme priskoro, licitátor tam ešte nebol.
Prehraboval som sa vo vystavených haraburdách a prezeral som si zopár kníh - ošúchané lacné exempláre diel gréckych a latinských klasikov s množstvom rukopisných poznámok na okraji. Na roztrhaných, povytrhávaných stránkach neboli už Horáciove verše a Anakreónove piesne - bol na nich iba výkrik biedy a bezradnosti strateného života. Pre toho, komu tieto knihy patrili, boli posledným útočiskom, nechával si ich až do konca, ten, kto ich sem priniesol, bol už na dne.
Köster mi pozrel ponad plece. „Smutné, čo?“ Prikývol som a ukázal na ostatné veci. „Aj to je smutné, Oto. Kuchynské stoličky a skrine sa sem nenosia len tak zo žartu.“ Pobrali sme sa k vozu, ktorý stál v kúte dvora. Lak bol popraskaný a odretý, ale voz bol inak čistý, dokonca i pod blatníkmi. Obďaleč stál zavalitý chlap s ovisnutými hrubými rukami a tupo sa na nás díval.
„Prezrel si stroj?“ spýtal som sa Kostera.
„Včera,“ odvetil. „Riadne zodratý, ale výborne udržiavaný.“
Prikývol som. „To vidieť. Ešte dnes ráno ho niekto umyl. Dražiteľ to celkom isto nebol.“
Koster potriasol rukou a pozrel na zavalitého chlapa, „To je pravdepodobne majiteľ. Aj včera tu stál a čistil voz.“
„Dočerta,“ povedal som, „ten chlap vyzerá ako zbitý pes.“
Naprieč dvorom prichádzal k vozu akýsi mladík. Mal prepásaný kabát a bol nepríjemne sebavedomý. „Tak toto je tá kára,“ povedal spoly nám, spoly chlapovi stojacemu opodiaľ a poklopkal paličkou po chladiči. Zbadal som, ako chlapovi myklo kútikmi očí. „To nič, to nič,“ povedal veľkoryso mladík v prepásanom kabáte, „tak či tak nie je hodná viac ako päták. Úctyhodná kraksňa. Patrí skôr do múzea, čo?“ Hlučne sa zasmial svojmu vtipu a pozrel na nás, očakávajúc súhlas. My sme sa však nesmiali. Obrátil sa k majiteľovi. „Koľko chcete za toho starkého?“
Chlap prehltol a mlčal. Je súci do starého železa, čo?“ bľabotal mladík vo výbornej nálade a opäť sa obrátil k nám. „Aj páni majú záujem?“ Stíšil hlas: „Mohli by sme sa dohodnúť. Vydražiť voz za pár grajciarov a zisk si rozdeliť. Prečo by sme mali dakoho zbytočne zasýpat’ peniazmi! Mimochodom, som Quido Thiess z Augeky.“
Zavrtel bambusovou palicou a s dôvernou povýšenosťou na nás zažmurkal. Pre tohto dvadsaťpäťročného sopliaka nejestvujú nijaké tajomstvá, pomyslel som si zlostne, pretože mi bolo ľúto mlčanlivého chlapa vedľa voza. „Mali by ste sa volať inak ako Thiess.“
„No, no,“ povedal polichotene. Zrejme bol zvyknutý na poklony, aký je schopný.
------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
Potom svitlo ráno, a už to nebola ona.
