BRADBURY, RAYZLATÉ JABLKÁ SLNKA
(The Golden Apples of the Sun)
Petit Press, Bratislava, 2005
edícia Svetová knižnica SME (17)
preklad Ján Vilikovský
ISBN 80-85585-26-X
beletria, próza krátka, poviedky, scifi,
256 s., slovenčina
hmotnosť: 321 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky
PREDANÉ
*trsos*belx*
Bradburyho plodná fantázia a prostý, ale účinný rozprávačský štýl vytvárajú jedinečnú autorskú individualitu; jeho poviedky, zdanlivo ľahké a nezáväzné, nám ostávajú v pamäti, pretože nám odhaľujú tie stránky vecí a javov, ktoré si pri bežnom vnímaní neuvedomujeme. Zmocňuje sa nás neraz i proti našej vôli. Vedecká fantastika mu nie je iba stechnizovanou zámienkou pre akýsi modernejší western, kde hrdinovia namiesto koní osedlávajú rakety a bojujú nie o dobytok, ale o planetárny Lebensraum. Hlavné miesto uňho vždy patrí človeku v jeho kultúrnych a emocionálnych dimenziách. Nebol v tom prvý, ale na rozdiel od iných autorov, ktorí varovali pred bezduchým pretechnizovaným svetom, je optimistom. Verí, že človek pretrvá, a zaslúži si pretrvať. Zaslúži si to pre svoju odvahu, statočnosť, schopnosť prekročiť vlastnú malosť a obmedzenosť. Zlaté jablká slnka obsahujú poviedky z čias Bradburyho dozrievania koncom štyridsiatych a v päťdesiatych rokoch.
Americký románopisec, poviedkar, esejista, dramatik a básnik Ray Bradbury sa narodil v roku 1920 vo Waukegane v štáte Illinois. Ako sám hovorí, po strednej škole sa stal „študentom života“: cez deň predával na ulici noviny a písal, v noci trávil vo verejnej knižnici. Dnes platí za klasika science-fiction, predovšetkým vďaka románu 451 stupňov Fahrenheita. V ňom načrtol obraz totalitnej spoločnosti v budúcnosti, v ktorej platí zákaz písaného slova. Na protest voči cenzúre a páleniu kníh sa skupina rebelov učí naspamäť celé literárne a filozofické diela, aby takto zachránila svoju kultúru. Nemalú zásluhu na Bradburyho sláve majú aj početné poviedky, ktoré po časopiseckých uverejneniach vychádzali v zbierkach ako Temný karneval, Ilustrovaný človek či Marťanské kroniky.
Hodiny na okresnom úrade odbíjali tri štvrte na dvanásť, keď v svite mesiaca pristáli ako dve pavučiny, padajúce z hviezd, na chodníku pred Janiciným starým domom. Mesto spalo a Janicin dom čakal, že si prídu pohľadať svoj spánok, ktorého v ňom nebolo.
„Sme to my?“ spýtala sa Janice, Janice Smithová a Leonora Holmesová, roku 2003?“
„Áno.“
Janice si oblizla pery a stála vzpriamená. „A jednako by som si želala, aby bol nejaký iný rok.“
„1492? 1621?“ Leonora vzdychla a vietor v stromoch na odchode vzdychol s ňou. „Vždy si spomenieš na rok objavenia Ameriky alebo pristátie anglických kolonistov na lodi Mayflower, a ja si najmojdušu neviem predstaviť, čo my ženy môžeme proti tomu robiť.“
„Ostať starými dievkami.“
„Alebo robiť, čo robíme.“
Otvorili dvere teplého nočného domu a zvuky mesta im pomaly odumierali v ušiach. Ako zatvárali dvere, začal zvoniť aparát.
„Svetlofón!“ zvolala Janice a rozbehla sa.
Leonora šla za ňou do spálne a Janice už mala slúchadlo v ruke a vravela „Haló, haló“. A operatér v ďalekom meste pripravoval obrovský aparát, ktorý spojí dva svety, a dve ženy čakali; jedna sedela, bledá, druhá stála, nahnutá k prvej a rovnako bledá.
Nasledovala dlhá prestávka, plná hviezd a času; čakanie, ktoré bolo ich osudom v posledných troch rokoch. A tu nadišla vytúžená chvíľa a prišiel rad na Janice, aby telefonovala cez milióny a milióny kilometrov, meteorov a komét, vyhýbajúc sa pritom žltému slnku, ktoré mohlo roztopiť a spáliť jej slová alebo vybieliť z nich zmysel. No jej hlas prenikal stehmi rozprávania ako strieborná ihla cez všetko, prenikal veľkou nocou a odrážal sa od Marsových mesiacov. A potom si našiel cestu k mužovi v ktorejsi izbe ktoréhosi mesta na inom svete vzdialenom päť minút rádiom. A to bol jej odkaz:
„Haló, Will! Tu Janice!“
Preglgla.
„Nemám vraj veľa času. Minútu.“
Zavrela oči.
„Chcela som vravieť pomaly, ale povedali mi, aby som hovorila rýchlo a porozprávala všetko, čo mám na srdci. Chcem ti teda povedať — rozhodla som sa. Cestujem zajtrajšou raketou. Prídem ta za tebou, konečne. A milujem ťa. Dúfam, že ma počuješ. Milujem ťa. Trvalo to tak dlho...“
Jej hlas sa uberal svojou cestou do toho neviditeľného sveta. Teraz, keď už poslala svoj odkaz, keď vypovedala slová, chcelo sa jej privolať ich späť, skontrolovať ich, prestavať ich, zostaviť krajšiu vetu, lepšie vyjadriť svoju dušu. No slová viseli už medzi planétami a ona premýšľala o tom, že jej láska by ožiarila tucet svetov a vyplašila nočnú stranu zeme predčasným úsvitom, keby sa dali jej slová osvetliť nejakým kozmickým žiarením a zapálili sa tam ako úžasná vidina. Slová už neboli jej, patrili vesmíru, až do svojho príchodu nenáležali nikomu a leteli na miesto určenia rýchlosťou tristotisíc kilometrov za sekundu.
Čo mi povie? Čo povie za svoju minútu času?
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
A všetci sa usmiali, akoby sa uprostred horúceho letného popoludnia náhle zdvihol vietor.
Americký románopisec, poviedkar, esejista, dramatik a básnik Ray Bradbury sa narodil v roku 1920 vo Waukegane v štáte Illinois. Ako sám hovorí, po strednej škole sa stal „študentom života“: cez deň predával na ulici noviny a písal, v noci trávil vo verejnej knižnici. Dnes platí za klasika science-fiction, predovšetkým vďaka románu 451 stupňov Fahrenheita. V ňom načrtol obraz totalitnej spoločnosti v budúcnosti, v ktorej platí zákaz písaného slova. Na protest voči cenzúre a páleniu kníh sa skupina rebelov učí naspamäť celé literárne a filozofické diela, aby takto zachránila svoju kultúru. Nemalú zásluhu na Bradburyho sláve majú aj početné poviedky, ktoré po časopiseckých uverejneniach vychádzali v zbierkach ako Temný karneval, Ilustrovaný človek či Marťanské kroniky.
„Sme to my?“ spýtala sa Janice, Janice Smithová a Leonora Holmesová, roku 2003?“
„Áno.“
Janice si oblizla pery a stála vzpriamená. „A jednako by som si želala, aby bol nejaký iný rok.“
„1492? 1621?“ Leonora vzdychla a vietor v stromoch na odchode vzdychol s ňou. „Vždy si spomenieš na rok objavenia Ameriky alebo pristátie anglických kolonistov na lodi Mayflower, a ja si najmojdušu neviem predstaviť, čo my ženy môžeme proti tomu robiť.“
„Ostať starými dievkami.“
„Alebo robiť, čo robíme.“
Otvorili dvere teplého nočného domu a zvuky mesta im pomaly odumierali v ušiach. Ako zatvárali dvere, začal zvoniť aparát.
„Svetlofón!“ zvolala Janice a rozbehla sa.
Leonora šla za ňou do spálne a Janice už mala slúchadlo v ruke a vravela „Haló, haló“. A operatér v ďalekom meste pripravoval obrovský aparát, ktorý spojí dva svety, a dve ženy čakali; jedna sedela, bledá, druhá stála, nahnutá k prvej a rovnako bledá.
Nasledovala dlhá prestávka, plná hviezd a času; čakanie, ktoré bolo ich osudom v posledných troch rokoch. A tu nadišla vytúžená chvíľa a prišiel rad na Janice, aby telefonovala cez milióny a milióny kilometrov, meteorov a komét, vyhýbajúc sa pritom žltému slnku, ktoré mohlo roztopiť a spáliť jej slová alebo vybieliť z nich zmysel. No jej hlas prenikal stehmi rozprávania ako strieborná ihla cez všetko, prenikal veľkou nocou a odrážal sa od Marsových mesiacov. A potom si našiel cestu k mužovi v ktorejsi izbe ktoréhosi mesta na inom svete vzdialenom päť minút rádiom. A to bol jej odkaz:
„Haló, Will! Tu Janice!“
Preglgla.
„Nemám vraj veľa času. Minútu.“
Zavrela oči.
„Chcela som vravieť pomaly, ale povedali mi, aby som hovorila rýchlo a porozprávala všetko, čo mám na srdci. Chcem ti teda povedať — rozhodla som sa. Cestujem zajtrajšou raketou. Prídem ta za tebou, konečne. A milujem ťa. Dúfam, že ma počuješ. Milujem ťa. Trvalo to tak dlho...“
Jej hlas sa uberal svojou cestou do toho neviditeľného sveta. Teraz, keď už poslala svoj odkaz, keď vypovedala slová, chcelo sa jej privolať ich späť, skontrolovať ich, prestavať ich, zostaviť krajšiu vetu, lepšie vyjadriť svoju dušu. No slová viseli už medzi planétami a ona premýšľala o tom, že jej láska by ožiarila tucet svetov a vyplašila nočnú stranu zeme predčasným úsvitom, keby sa dali jej slová osvetliť nejakým kozmickým žiarením a zapálili sa tam ako úžasná vidina. Slová už neboli jej, patrili vesmíru, až do svojho príchodu nenáležali nikomu a leteli na miesto určenia rýchlosťou tristotisíc kilometrov za sekundu.
Čo mi povie? Čo povie za svoju minútu času?
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
A všetci sa usmiali, akoby sa uprostred horúceho letného popoludnia náhle zdvihol vietor.
