MAČINGOVÁ, BOŽENABARBORKA A JEJ BABKA ROBOTKA
Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1989
edícia Úsvit
ilustrácie Peter Pollág
1. vydanie, 14.000 výtlačkov
ISBN 80-85174-17-0
beletria, rozprávky, knihy pre deti, podpis autora
220 s., slovenčina
hmotnosť: 383 g
tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý, podpis autorky na patitule
NEPREDAJNÉ
*H-6-5*
Barborka beží s Lackom k Zátoke bielych labutí. V ruke pevne drží igelitové vrecúško so zvyškami rožkov z olovrantu. Občas sa zohne, aby sa jej vlásky nezamotali do konárov hustých smutných vŕb, ktoré sa takmer dotýkajú zeme. Jej bosé nôžky pociťujú chlad a vlhkosť krivolakej cestičky — kdeže by ju mohlo vyhriať a vysušiť slnko, nepretislo by sa cez zelený tunel stromov, kríkov a vysokej buriny, aj keby chcelo!
„Počkaj!“ volá na Lacka, ktorý má už poriadný náskok.
Lacko sa neochotne zastavuje, lebo nerád vyčkáva, ale spomenie si na kamarátkinu boľavú nôžku, ktorá ešte nedávno bola v sadre.
„Nevládzeš?“ spytuje sa súcitne a pozerá jej na jej bosé nohy.
„Keď ty bežíš ako divý,“ opakuje prirovnanie, ktoré často používa babka Zuzanka.
Lenže babky tu teraz niet a Barborka i Lacko dobre vedia, že tento tajný útek k labutiam sa môže aj nevyplatiť. Preto sa ponáhľajú, aby nakŕmili labute, trošku sa s nimi pomaznali a chytro-chytro sa vrátili na ihrisko pred podnikovú chatu, kde sa ešte pred malou chvíľou hrali s ostatnými deťmi na skrývačku. Väčšie deti mali plavecké preteky v bazéne. Lacka trochu mrzelo, že nie je medzi nimi. Pri hre na skrývačku dali hlavy dokopy a šušky--šušky, pošepky sa dohodli, že tajne zabehnú nakŕmiť biele labute. A nech si ich len malá Ivanka hľadá.
Babka Zuzanka ostala na lavičke pod velikánskym slnečníkom a popoludňajšia páľava ju uspala. Ruky s pletením a ihlicami jej klesli na chudé kolená, klbko vlny sa odkotúľalo do priehlbinky v tráve, okuliare sa len tak-tak držia na končeku nosa. Nevníma už ani malú Ivanku, ktorá čoraz prenikavejšie vykrikuje: „Už vás vidím, už vás chytím, už vás mám! “
Okrem Barborky a Lacka ponachádzala všetky deti a teraz sa durdí: „Už sa s nimi nebudem hrať na skrývačku, keď sa nedajú nájsť! “
O chvíľu však už na Barborku a Lacka zabúda, lebo nastáva divé šantenie na pažiti v tráve.
Medzitým Barborka s Lackom dobehli k zátoke, kde sa im naskytol úchvatný pohľad. Nádherné biele vtáky si voľkali v tieni obrovských vŕb a rakýt a len čo zbadali dvojicu známych detí, ladne plávali k nim.
Deti ich začali kŕmiť.
„Aké sú len milé! Však sú zlaté?“ vynucuje si Barborka Lackov súhlas a ten celý uveličený prikyvuje.
,A ako nechcel prísť na chatu,’ spomenie si zrazu Barborka na Lackov odpor, keď mama tete Daniele navrhla,
aby ho pustila s ňou a s babkou Zuzankou k Smaragdovému jazeru. S odutou tvárou vtedy vyhlásil, že on veru nikam nepôjde, aj keby škôlku zavreli na dva mesiace; zostane doma a ustráži sa sám. A ako zazeral aj na ňu, na Barborku, ktorá ho presviedčala, že pri jazere bude fantasticky. A potom, keď sa predsa len dal nahovoriť, aký bol protivný! Keď došli k jazeru a mamka s ockom začali vynášať batožinu do chaty, neráčil sa ani len pohnúť zo zadného sedadla, akoby bol počítal s tým, že ocko ho odvezie naspäť. „Tak čo, Lacko, prečo nevystupuješ? Vari čakáš, že vynesieme aj teba?“ zavtipkoval ocko. Vtedy Lacko horko-ťažko vyliezol z auta a stál tam
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
Ale čo tam po zamračenej oblohe, keď v oboch svieti slnko?
