HEMINGWAY, ERNESTKOMU ZVONIA DO HROBU
(For Whom the Bells Tolls)
Petit Press, Bratislava, 2005
edícia Svetová knižnica SME (41)
preklad Alfonz Bednár
ISBN 80-85585-52-9
beletria, román
512 s., slovenčina
hmotnosť: 582 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky, ošúchaný prebal
2,90 € PREDANÉ
*trsos* in *H-BAR*
Najdlhší Hemingwayov román Komu zvonia do hrobu (1940) je kronikou troch dní života amerického lektora španielčiny Roberta Jordana. Ten prichádza v období občianskej vojny do Španielska ako dobrovoľník bojovať po boku republikánov proti Francovmu nacionalistickému režimu. Neďaleko Segovie sa pripojí k partizánskej jednotke, ktorá mu pomáha vyhodiť do vzduchu most, čo má zabrániť postupu nepriateľských jednotiek. Robert splní svoju úlohu, hoci sa presvedčí o jej nezmyselnosti. Chápe však nevyhnutnosť disciplíny, a preto sa podriadi vyššiemu cieľu. Medzi partizánmi spozná mladú sirotu Mariu. Romantický vzťah, ktorý medzi ňou a Robertom vznikne, bol jednou z príčin veľkého čitateľského úspechu tohto Hemingwayovho románu a zároveň sa stal aj hlavným motívom rovnomenného filmu, ktorý v roku 1943 nakrútil americký režisér Sam Wood s Garym Cooprom a Ingrid Bergmanovou v hlavných úlohách.
Zatiaľ čo sa Pablo vracal na koni z hôr k jaskyni a zatiaľ čo skupina zostúpila na miesto, kde nechali kone, Andrés rýchlo postupoval ku Golzovmu veliteľstvu. Prišli na hlavnú cestu do Navacerrady, kadiaľ sa valili nákladné autá z hôr, a tam ich zastavila hliadka. Ale keď Gomez ukázal strážnemu sprievodný list od podplukovníka Mirandu, strážny naň posvietil baterkou, ukázal druhému strážnemu, ktorý tam bol s ním, potom list vrátil a zasalutoval.
„Siga!“ povedal. „Choďte! Ale bez svetla!“
Motocykel opäť zrapotal. Andrés sa chytil predného sedadla a rozbehli sa po ceste. Gomez sa opatrne prepletal pomedzi autá. Ani jedno auto nesvietilo a išli po ceste v dlhej kolóne. Aj hore cestou išli naložené nákladné autá a všetky vírili prach, takže Andrés v tme nič nevidel, len cítil, ako mu mraky prachu vejú do tváre a že mu prach škrípe medzi zubami.
Dohonili nákladné auto, motocykel prskal, potom Gomez zrýchlil a predbehol ho a predbehol ďalšie a ďalšie a ďalšie, a naľavo od nich rachotili autá cestou nadol. Vtom ich dohonilo osobné auto a trúbilo klaksónom znova a znova do rachotu nákladných áut a do prachu, potom zažalo svetlá a prach vyzeral ako hustý žltý mrak, a prebehlo okolo nich so škrípucimi prevodmi a s naliehavým, hrozivým jačaním klaksónu.
Potom sa všetky nákladné autá pred nimi zastavili, a oni išli ďalej, prebíjali sa okolo sanitných, štábnych áut, pancierového auta, druhého, tretieho, všetky stáli ako ťažké, kovové korytnačky s vystrčenými hlavami diel v ešte neusadnutom prachu, a tam narazili na druhú hliadku a dve zrazené autá. Jedno nákladné auto zastalo, ďalšie, čo išlo za ním, to nezbadalo a vrazilo doň, rozbilo zadnú časť prvého auta a rozhodilo po ceste debničky streliva do pechotných zbraní. Jedna debnička sa rozbila, keď spadla na zem, a keď Gomez a Andrés zastali a tlačili motocykel pomedzi stojace vozidlá, aby hliadke ukázali sprievodný list, Andrés kráčal po mosadzných plášťoch tisícov nábojov, rozmetaných po ceste v prachu. Druhé auto malo celkom rozbitý chladič. Auto za ním sa mu dotýkalo zadnej steny. Stovky ďalších áut sa hromadili za nimi a dôstojník v čižmách behal po ceste a kričal na šoférov, nech cúvnu, aby mohli z cesty odstrániť rozbité auto.
Bolo tam toľko nákladných áut, že nemohli cúvnuť, iba že by dôstojník dobehol až na koniec zväčšujúcej sa kolóny a zastavil jej narastanie, a Andrés videl, ako behá s baterkou, potkýna sa, reve, kľaje v tme, a autá stále prichádzali.
Vojak z hliadky im nevracal sprievodný list. Boli tam dvaja s puškami prehodenými na chrbte a s baterkami v ruke a aj oni kričali. Jeden držal v ruke sprievodný list a prešiel cez cestu k nákladnému autu, ktoré išlo nadol, aby šoférovi povedal, nech ďalšej hliadke povie, aby zadržali všetky autá, kým sa neodstráni karambol. Šofér nákladného auta ho vypočul a potom išiel ďalej. Strážny z hliadky, ešte stále so sprievodným listom v ruke, prešiel k šoférovi auta, čo rozsypalo náklad.
„Nechaj to tu a choď ďalej, doboha, aby sme to tu mohli uvoľniť!“ skríkol na šoféra.
„Mám rozbitý diferenciál!“ povedal šofér, sklonený vzadu pri aute.
„Nakašľať na tvoj diferenciál! Počuješ, choď ďalej!“
„To sa nedá, keď je rozbitý diferenciál,“ povedal mu šofér a opäť sa sklonil.
„Daj sa teda odtiahnuť, choď ďalej, nech sa toto svinstvo z cesty odprace!“
Šofér sa mračil, keď vojak posvietil baterkou na rozbitý zadok auta.
„Choď ďalej! Choď ďalej!“ kričal vojak a ešte stále držal v ruke sprievodný list.
„A môj doklad!“ povedal mu Gomez. „Môj sprievodný list! Ponáhľame sa!“
------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
Cítil, ako mu srdce bije o lesnú pôdu, zapadanú ihličím.
