SLOVENSKÉ POHĽADY / ROČNÍK 52 - 1936Časopis pre literatúru a umenie
Matica slovenská, Martin, 1936
redigoval Dr. Andrej Mráz
umenie, próza krátka, poézia, literárna teória,
712 s., far. fot., slovenčina
hmotnosť: 1255 g
tvrdá väzba, zviazané časopisy
stav: veľmi dobrý, dobová väzba, časopisy 1-12, sumárny prehľad článkov, knižničné pečiatky
9,90 € PREDANÉ
*trsos* in *H-BAR*
J. C. HRONSKÝ
OTEC ZVÁN
Kamenár, otec Zván, nie to najťažšie kladivo hodil pred Máriu, ale to najnebezpečnejšie. To, ktoré mal najradšej, lebo dlhá rúčka, lesklá, hladká rúčka i farbu i lesk dostala od jeho mozoľov, keď štiepal kameň. Mocný, tvrdý, vzdorovitý kameň, čo vraj i zazvonil, keď sa ho dotkol kamenár Zván. Oceľ zvoní i striebro, i zlato zvoní pekne, ale kameň, tvrdý a mocný — tak to hovorieval otec Zván —, ten hocikomu nezazvoní, ale komu zazvoní, tomu sa krajšie ozve ako strieborný zvon.
A Zvánovi sa ozýval.
Tým zvláštnym, neveľkým kladivom, čo nemalo ostrie ako sekera a hlavu vyváženú, tupú a ťažkú, tým keď sa dotkol, ozval sa i kameň, otvoril, a tak sa otvoril, ako chcel otec Zván.
Ani nie otec, ale majster Zván.
Iní kamenári síce tak hovorili, že Zván má tú silu v ruke, v prstoch a ramene, i v oku má moc, keď hodí šikmý pohľad na tuhý vápenec alebo tuhšiu žulu, no majster Zván sa nikdy nedal pochváliť, vždy rozhodne pozrel na svoje kladivo a neuberal mu na cti.
Hostia z krčmy sa ani neškriepili s otcom Zvánom, či je tajomstvo v ramene alebo v kúsku ocele, nastoknutej na porisku, nestarali sa o prameň sily, iba obdivovali výsledky a vďačne priplatili Zvánovi, ak sa produkoval pred krčmou na kamennej dlažbe.
Lebo pre hostí bola to dobrá zábava, keď majster Zván pohodil kladivo ako páper, ani sa mu veľmi neprizeral, a ostrie kladiva jednako zaseklo sa do tej kamennej špáry, ktorú si diváci vyznačili. Presne tak, že sa ani kameňu, ani kladivu neuškodilo. Ľahúčko, v lahodnom oblúku letelo nemotorné kladivo a vtedy ani sa neponášalo na kladivo, ani na nijaký nástroj, iba na hračku majstra Zvána.
Diváci krútili hlavami, s uznaním doliali kamenárovi, ale Zván nemal ich rád, lebo sa neprizreli na nástroj, čo mal v tomto divadle hlavnú úlohu. Nemal ich rád, lebo sa ani do kameňa nerozumeli a chytro sa spili. Aspoň tak súdil Zván, že do krčmy nemal by chodiť hocikto, ani víno je nie pre každého, a koho svalí, ten nech sa do džbána radšej nedíva.
Keby nie kladiva, veď by sa s nimi ani neshováral. Ale nech vedia, čo je kamenár, nech aspoň niečo obdivujú a nech hovoria:
— Pekný kúsok! Kladivo je nie nôž a môže byť ako nôž. Ty ho ledva podvihneš, a Zvánovi letí... Vletí priam navlas hocikde. Podivná ruka a podivné kladivo...
Ale čože hostia z krčmy, čo sa veci opravdive ani nerozumejú a čo sa spíjajú do nemoty, lebo sú slabí!
