CURWOOD, JAMES OLIVERKOČOVNÍCI SEVERU
(Nomads of the North)
Mladé letá, Bratislava, 1972
preklad Štefan Kýška
ilustrácie Vladimír Machaj
2. vydanie, 15.000 výtlačkov
66-067-72
beletria, dobrodružné, román
196 s., slovenčina
hmotnosť: 440 g
tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý
1,20 € PREDANÉ
*kolha* in *H-kris* (požičané tom. bar.)
KAPITOLA XVIII
Stáva sa, že smrť človekom otrasie, ale ho nerozžiali. A tak to bolo s Nanette Le Beauovou. Na vlastné oči videla hrozný osud svojho muža, ale napriek svojej jemnej duši neplakala nad ním, ani si neželala, aby zostal nažive. Napokon ho stihlo, čo si zaslúžil: spravodlivá odplata. A Nanette ani nie tak kvôli sebe ako kvôli dieťaťu nepociťovala ľútosť. Durant, ktorý bol iba o niečo menší lotor než mŕtvy muž, ani nepočkal na modlitbu, neopýtal sa jej, čo má robiť. Vykopal do zmrznutej zeme jamu a pochoval Le Beaua takmer ešte skôr, než telo vychladlo. Nanette to nebolo ľúto. Surovec odišiel. Navždy odišiel z jej života. Už ju nikdy neudrie.
Miki ležal v klietke skrútený na konci reťaze. Od tých strašných chvíľ, keď vytrhol život z hrdla človeka-zvieraťa, ledva sa pohol. Keď Durant odtiahol mŕtvolu, ani naňho nezavrčal. Doľahla naňho úzkostná a neprekonateľná tieseň. Nemyslel na surové bitky, ani na to, že ho Le Beau chcel usmrtiť palicou: necítil bolesť v skaličenom a doráňanom tele, ani v krvácajúcich čeľustiach a zbičovaných očiach. Myslel na Nanette, ženu. Prečo ušla s takým hrozným nárekom, keď zabil človeka-zviera? Nezrazil ju na zem človek, nezvieral jej rukami biele hrdlo, keď Miki skočil na reťazi a prehrýzol mu krčnú žilu? Tak prečo ušla a nevrátila sa?
Ticho zaskučal.
Popoludnie už temer uplynulo a na lesy sa husto spúšťal skorý súmrak severskej zimnej noci. V tom šere sa pred mrežami Mikiho väzenia zjavila tmavá Durantova postava. Miki pudovo nenávidel tohto lovca líšok z okraja veľkej pustatiny, ako nenávidel Le Beaua, pretože svojimi surovými tvárami a ničomnosťou si boli ako bratia. No jednako na Duranta nezavrčal, keď zvedavo Madel do klietky.
„Uch, ty diabol!“ zachvel sa Durant.
Potom sa zasmial. Bol to tichý, strašlivý smiech, spola udusený v hrubej čiernej brade. Mikimu prebehol telom podivný chlad.
Nato sa Durant zvrtol a vošiel do chaty.
Nanette vstala a podišla k nemu. V smrteľne bledej tvári jej horeli veľké tmavé oči. Ešte neprekonala otras z Le Beauovej tragickej smrti, no v očiach sa už zračil akýsi nový výraz. Nevyzerali takto, keď dnes popoludní prišiel Durant do chaty s Jacquesom. Začudovane na ňu pozeral, ako tam stála s dieťaťom v náručí. Bola to už iná Nanette. Durant sa cítil nesvoj. Ako to, že iba pred niekoľkými hodinami sa smelo smial, keď ju muž hanobil hrubými nadávkami — a teraz neznesie upretý pohľad jej očí? Bože! Nikdy si doteraz nevšimol, aká je pôvabná. Vzchopil sa a zvážil svoj plán.
„Nebudete chcieť toho psa,“ začal. „Vezmem si ho so sebou.“
Nanette mlčala. Akoby temer ani nedýchala, keď naňho hľadela. Zdalo sa mu, že čaká na vysvetlenie; a potom mu napadlo, aby si pomohol lžou.
„Viete, na novoročnú slávnosť na stanici Fort O’God mal byť veľký zápas medzi jeho psom a mojím,“ pokračoval, šúchajúc ťažkými nohami. „Preto Jacques — váš manžel — cvičil tohto divého psa. A keď som toho učana — vlčieho diabla — uvidel lomcovať mrežami klietky, pochopil som, že skántri môjho psa tak rýchlo, ako líška skántri králika. Nuž sme sa dohodli — kúpil som ho za dve krížené a desať červených líšok, ktoré mám vonku.“ (Zdalo sa to také pravdepodobné, že nabral odvahu. Znelo to pravdivo a mŕtvy Jacques už nemohol vyvrátiť jeho tvrdenie.) „Teda pes je môj,“ dodal trocha rozjarene,
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
A keď nadíde noc, spí s ním pes Miki.
