SCHNITZLER, ARTHURSNOVÁ NOVELA
(Traumnovelle)
Petit Press, Bratislava, 2005
edícia Svetová knižnica SME (37)
preklad Anna Grusková
ISBN 80-85585-47-2
beletria, román
96 s., slovenčina
hmotnosť: 177 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky
2,50 € PREDANÉ
*trsos* in *H-BAR*
Rakúsky klasik Arthur Schnitzler ako autor bestsellerov? Prečo nie? Jeho Snová novela z roku 1926 sa v poslednom čase dobre predávala po celom svete - pravda, s dodatkom, že práve podľa nej nakrútil nedávno zosnulý americký režisér Stanley Kubrick svoj posledný film Eyes wide shut čiže Oči doširoka zatvorené.
Snová novela dokumentuje Schnitzlerov príklon k hlbinnej psychológii. V klasicky vystavanom príbehu krízy mladého manželstva Fridolína a Albertiny, ktorí hľadajú naplnenie neuspokojených erotických túžob nielen v realite, ale aj vo fantáziách a snoch, sa spája Schnitzlerova fascinácia nevedomým, pudovou silou v človeku a dobový fenomén rozvratu konvenčných spoločenských istôt „sveta včerajška“ (S. Zweig). Schnitzlerove romány, poviedky a drámy majú v sebe tragickú hĺbku, schopenhauerovský pesimizmus, ktorý v najcitlivejšom okamihu zmení vznietenú vášeň v krásnej tvári na grimasu rozkladajúcej sa mŕtvoly, človeka na mechanický nástroj vyššej vôle - nástroj na to, aby nezanikol kolobeh ľudských druhov: skôr ako zanikne on sám. Schémy známe z pornografickej literatúry intímne zasiahnu diváka a potom sa mu, takto pripravenému, vlastne odhalenému, ukáže čosi strašné: bezvýchodiskovosť kruhu, vyškierajúca sa smrť. Eros a Tanatos.
„Schnitzler pozoruje život očami citlivého, kultivovaného bonvivána: hľadá pôžitky, predovšetkým pôžitky... Celé Schnitzlerovo dielo odzrkadľuje postoje vzdelaného, aristokrata a európskeho intelektuála. Kto je hrdinom jeho prác? Spisovateľ, herec, maliar, profesor, spisovateľ a znova spisovateľ - jednoducho osobnosť, ktorej zvláštna podstata mozgových závitov dáva ‘právo’ pozerať sa s rovnakým intelektuálnym a estetickým zhnusením na vrcholky plutokracie, ako aj do sociálnych nížin,“ napisal slávny ruský revolucionár Lev Trockij o viedenskom spisovateľovi a lekárovi, milovníkovi žien a príležitostnom bicyklistovi Arthurovi Schnitzlerovi (1862 - 1931). Krivdil mu. Arthur Schnitzler bol aj angažovaným umelcom, jedným z prvých kritikov rakúskej parlamentnej demokracie. Sigmund Freud ho nazval svojím dvojníkom a Hugo von Hofmannsthal milým pornografom. Celý Schnitzlerov život sprevádzali senzácie, škandály a zákazy. Inscenátori jeho najznámejšej hry Kolotoč (1900) sa dokonca ocitli pred súdom.
Akási ruka sa odrazu natiahla k jeho tvári, aby mu strhla masku, keď sa náhle otvorili dvere a jedna zo žien - Fridolín nemohol zapochybovať ktorá - tam stála v šate mníšky, taká, akú ju uvidel prvý raz. Za ňou bolo v presvetlenej sále vidieť ďalšie ženy, nahé so zahalenými tvárami, natlačené na seba, nemý, vystrašený húf. No dvere sa rýchlo zatvorili.
„Nechajte ho,“ povedala mníška, „som pripravená ho vykúpiť.“
Krátke hlboké mlčanie, ako keby sa stalo niečo strašné, potom sa čierny gavalier, ktorý prvý od Fridolína vyžadoval heslo, obrátil k mníške: „Vieš, čo tým na seba berieš.“
„Viem to.“
Rozľahlo sa to miestnosťou ako hlboký výdych.
„Ste voľný,“ povedal gavalier Fridolínovi. „Opusťte okamžite tento dom a vystríhajte sa ďalej pátrať po tajomstvách, ku ktorých bránam ste sa vkradli. Ak by ste sa pokúsili priviesť niekoho na našu stopu, či už by sa to podarilo, alebo nie - boli by ste stratený.“
Fridolín sa nepohol. „Akým spôsobom ma táto žena - má vykúpiť?“
Nijaká odpoveď. Niekoľko rúk ukázalo na dvere na znamenie toho, že sa má okamžite vzdialiť.
Fridolín pokrútil hlavou. „Potrestajte ma, vážení páni, ako chcete: nestrpím, aby za mňa platila iná ľudská bytosť.“
„Na osude tejto ženy,“ povedal teraz veľmi jemne čierny gavalier, „by ste už aj tak nič nezmenili. Keď tu padne sľub, niet cesty späť.“
Mníška pomaly prikývla, akoby na znak súhlasu. „Choď!“ povedala Fridolínovi.
„Nie,“ odvetil zvýšeným tónom. „Život už pre mňa nemá cenu, ak mám odtiaľto odísť bez teba. Odkiaľ si, kto si, na to sa nepýtam. Aký má pre vás zmysel, vážení neznámi páni, či túto fašiangovú komédiu, a nech sa aj smutne skončí, dohráte až do konca, alebo nie. Nech ste, kto ste, vážení páni, v každom prípade vediete ešte inú existenciu, ako je táto. Ja však nehrám nijakú komédiu, ani tu nie, a ak som to aj v núdzi robil, teraz od toho upúšťam. Cítim, že som sa dostal do čohosi osudového, čo už nemá s týmto mumrajom nič spoločné, poviem vám svoje meno, dám si dolu škrabošku a ponesiem všetky dôsledky.“
„Zadrž!“ vykríkla mníška, „zničíš sa a mňa nezachrániš! Chod’!“ A obrátila sa k ostatným: „Tu som, tu ma máte - všetci!“ Čierny odev z nej ako zázrakom spadol, stála tam v lesku svojho bieleho tela, chytila závoj, ktorý jej omotával čelo, hlavu a šiju a jediným obdivuhodným oblúkom ho odhodila. Závoj klesol na zem, tmavé vlasy sa jej rozliali cez ramená, prsia a boky - no skôr ako Fridolín stihol zachytiť obraz jej tváre, uchopili ho nekompromisné ruky, strhli ho a tisli k dverám: v nasledujúcom okamihu sa ocitol v predsieni, dvere za ním zapadli, zamaskovaný sluha mu doniesol kožuch, pomohol mu s obliekaním a domové dvere sa otvorili. Ponáhľal sa ďalej, ako keby ho poháňala nejaká neviditeľná sila, zastavil sa na ulici, svetlo za ním zhaslo, obzrel sa a uvidel tichý dom so zatvorenými oknami, z ktorých neunikal von ani záblesk. Len aby som si to presne zapamätal, zaumieňoval si najskôr. Musím ten dom zase nájsť, všetko ostatné už pôjde samo. Navôkol bola noc, trochu ďalej, tam, kde mal čakať jeho koč, kalnou červeňou svietila pouličná lampa. Z hĺbky ulice vyšiel pohrebný koč, ako keby si ho privolal. Sluha otvoril dvierka.
„Mám svoj koč,“ povedal Fridolín. Služobník zavrtel hlavou. „Ak už odišiel, vrátim sa do mesta pešo.“
Sluha odpovedal tak málo úslužným pohybom ruky, že vylúčil akýkoľvek odpor. Kočišov cylinder komicky čnel do
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
Tak obaja ležali mlčky, asi podriemkavajúc, a bez snov si boli blízki, až kým sa ako každé ráno o siedmej neozvalo zaklopanie na dvere izby - a so zvyčajnými zvukmi z ulice, víťazným lúčom svetla cez škáru medzi závesmi a veselým detským smiechom odvedľa sa začal nový deň.
