HOFMAN, OTALUCIA, POSTRACH ULICE
(Lucie, postrach ulice)
Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1989
preklad Jana Hevešiová
ilustrácie Ondrej Zimka
1. vydanie, 18.000 výtlačkov
ISBN 80-85174-22-7
beletria, knihy pre deti,
176 s., slovenčina
hmotnosť: 480 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, predsádky uvoľnené, neautorské venovanie na patitule
0,50 €
*kolha* (požičané tom. bar.)
Fialové šaty a čierna noc a ešte černejšie ráno chlapca Hamalu.
V tú noc Hamala nespal. Zo starej formely, ktorú našiel v zásuvke písacieho stola, modeloval farebné pruhy a skúšal ich prilepiť na ockov sivý šál. „Ešte sa budú čudovať" mumlal si pritom a myslel tým Luciu a zradnú bandu. Formela sa mu lepila na prsty. Zaliezala mu pod nechty. Bola všade, na koberci, na pyžame, len nie na šále, ktorému navyše vôbec nenapadlo lietať a meniť sa na niečo iné ako na obyčajný šál. Nadránom sa vzdal. Premožený zaspal a zdalo sa mu, že ho niekto budí, trasie ním a vraví:
„Vynikajúci šál. Volal holič, že príde!!!"
„Aký holič?"
„Aký šál?" čudovala sa mamička v tom sne, čo nebol snom. „Profesor Hartmann! Holič ho prehovoril, aby si prišiel vypočuť, ako hráš na klavíri! Máš narodeniny. Usporiadame malú slávnosť. Pozveme deti." Sama si náhlivo skúšala pred zrkadlom priesvitné fialové šaty s mašľou. „Fialové nie, tie by mohli Hartmanna vystrašiť," usúdila. „Asi predsa len čierne, ale v tých zasa vyzerám, ako keby som šla na pohreb. Pripomeň mi, aby som kúpila šľahačku a oriešky" Prezliekla sa do čiernej čipky. „Možno predsa len tie fialové. Vôbec si neuvedomuješ, čo by to znamenalo, keby sa profesor Hartmann rozhodol, že ťa bude učiť..."
„Nie ... Teda trochu áno . . ."
Predstava brnkania na klavíri pred dajakým cudzím dedkom z konzervatória len preto, že si to mamička želá, Hamalu vydesila. Vyliezol z postele a rozhodol sa utiecť pri najbližšej príležitosti z domu do cirkusu alebo dať sa ku kominárom, ktorých obdivoval od malička. Rozhodne to boli narodeniny, ktoré sa začínali viac ako mizerne, hoci obloha bola narodeninovo modrá a slnkom zaliatou ulicou sem uháňala banda vedená Olinou, ale nebola to už jeho
banda, z okna o poschodie vyššie na nich kričala Lucka: „Sypte sa sem! Švihom! Práve teraz vyliezol veľký Richard na záclonu a nemôže zísť dolu, a malý sa premenil na rebrík a dáva ho dolu . . ."
Hamala otrávene ukryl svoj zababraný formelácky šál pod vankúše. Zrazu mu bolo do plaču, hoci po prázdninách mal chodiť do štvrtej
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
Na chrbát si vzala červenú aktovku a šla do školy.
