JESENSKÝ, JANKOMALOMESTSKÉ ROZPRÁVKY
Petit Press, Bratislava, 2005
edícia Svetová knižnica SME (48)
ISBN 80-85585-64-2
beletria, próza krátka, poviedky,
320 s., slovenčina
hmotnosť: 391 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky
PREDANÉ
*trsos*bels*
Prvá Jesenského prozaická knižka Malomestské rozprávky (1913) obsahovala pôvodne desať próz: anekdotický príbeh Šťastie v nešťastí, nešťastie v šťastí, grotesku z malomestského prostredia Výborník, poviedku propagujúcu „osvietený“ spôsob života Slnečný kúpeľ, komickú štúdiu o nepochopenom altruizme Moja domáca pani a iné. Základným prvkom jeho rozprávania býva kontrast, ktorý spúšťa mechanizmus odhaľujúci tragikomické životné fiasko hrdinov. V prózach obsiahnutých v zbierke Novely (1913) cítime prvoplánovosť, no zároveň v nich pozorujeme provokatívnosť priameho rozprávača. K najbrilantnejším Jesenského novelám patria Pani Rafiková, Maškarný bál a Koketka, zachytávajúce sugestívne ovzdušie bálov, ich atmosféru, doznievajúcu v deziluzívnom tóne. Dobovú patinu, vtedajšie cítenie módnosti, malomeštiactvo, vplyvy cudzích kultúr, typické pre slovenské mestečko, najviac vnímame cez Jesenského pestrý, šťavnatý slovník. Vo svojich príbehoch sa nám predstavuje ako majster krátkeho žánru - jeho prózy nám dodnes poskytujú príjemné i zábavné čítanie, odhaľujúce zároveň postavenie slovenského intelektuála, ktorý jasnozrivo vidí našu trpko--smiešnu skutočnosť
Prítomný výber obsahuje najznámejšie humoristické a satirické poviedky a novely J. Jesenského. Okrem Malomestských rozprávok je doň zahrnutý aj výber z jeho najlepších noviel. Textová podoba vychádza z vydania v edícii Zlatý fond Slovenskej literatúry (Tatran, Bratislava 1977).
Janko Jesenský (1874 - 1945), básnik, prozaik, prekladateľ, predstaviteľ neskorého realizmu, sa narodil v Martine, v rodine národne uvedomelého zemana, ktorý pre politiku prišiel o majetok. Ich rodina sa ocitla v biede, čo do istej miery ovplyvnilo názory budúceho spisovateľa - Jesenský už v detstve stratil ilúzie o národovcoch a ľudomiloch. Jeho básnické prvotiny sú poznačené hľadaním vlastného výrazu pod vplyvom veľkých osobností svetovej literatúry. Veľmi skoro sa uňho prejavuje tendencia otvorene zobrazovať ľúbostný cit až po jeho spochybnenie. Jeho analýza, zachytávajúca len náznaky skutočného prežívania prekrytého nánosom konvencií, nám poodhaľuje cítenie človeka jeho čias. Jesenský knižne debutoval pomerne neskoro zbierkou Verše (1905). Typická je preňho ľahkosť, s akou sa zmocňuje slovenčiny a s akou využíva tradičné básnické formy. V zbierkach Verše II (1923), Po búrkach (1932) prevláda spoločenská kritika. Proti noci (1945), Čierne dni, Na zlobu dňa II (obe 1945) sú zas ladené osobnejšie. Posmrtne mu vyšla zbierka Jesenný kvet (1948). V próze je preňho príznačná humorná nadľahčenosť, ktorá ho spája s príslušnikmi moderny. Zaujímavá je jeho dokumentárna próza z vojnových rokov Cestou k slobode (1933). Na konci Jesenského umeleckej cesty stojí román Demokrati (1934, 1938), mozaika prvorepublikového malomestského života.
Takto rozmýšľal pán doktor, keď sa dvere naozaj otvorili.
Do kancelárie vošiel bruchatý, asi šesťdesiatročný človek s červenou vyholenou tvárou, chumáčovým obočím a s veľkým mäsitým nosom. Oblečený bol do obšúchaného kávového zimníka, obšitého čiernymi šnúrami po krajoch, s bočným vreckom na pravej strane. Z tohto vrecka mu trčal dlhý pipasár s obhryzenou čutorkou a s červenými kvastľami. Na bruchu kolembal sa na zelených šnúrach cez krk prehodených starý žltkavý, miestami vypĺznutý jágerský muf, ktorý slúžil namiesto rukavičiek.
Hrubú tŕňovú palicu aj s plochým zelenkavým klobúkom zložil do kúta a prešiel rozvážne k advokátovi, podávajúc mu ruku.
„Andrej Škereň,” predstavil sa, „učiteľ na odpočinku. Tunajší mešťan.”
„Doktor Čurida. Čím môžem slúžiť?”
„V právnej záležitosti som prišiel.”
„Prosím.”
„Chcem sa so ženou rozsobášiť.”
„Prečo?”
„Dovoľte, aby som si sadol. Musím vám celú vec rozložiť. To vyžaduje čas. História tridsať rokov.”
Rozsobáš, myslel si Čurida, interesantné... „Ráčte si sem ku mne. Počúvam,” povedal nahlas.
„Idem ako ku spovedi. Chcem všetko povedať od a po z. Prosím vás, pán doktor, ako som už povedal, som Škereň a ženil som sa pred tridsiatimi rokmi. Na svadobnej večeri bola aj pečená kačka s majoránikom a gaštanové pyré... Od tých čias som si kúpil dom. Vysadil sad. Rodí sa mi ovocie najvyberanejšej fajty. Mám desať včelínov. Chýrny je takzvaný škereňovský med. Kúpil som si štyri turecké žreby. Chránim v kasni sedem vkladných knižiek. A konečne teším sa dvadsaťpäťročnej dcére Malvínke. Pekné dievča. Ale nebudem sa chváliť. Slovom, stačil som na všetko. Ja totižto...”
Škereň sa udrel do pŕs.
„A stačí nám na všetko... A predsa, pán doktor, od svadobnej večere nevidel som na svojom stole ani pečenú kačku, ani gaštanové pyré. Túžim po nich. Azda by sa pri nich mladoženíchom cítil. Nemôžem sa ich dožiť... Prečo...? Preto, lebo pani učiteľka nestačí. Nestačí s časom. Jej stačí iba na demikát, na bielu kávu, niekedy s veľkou parou a pomocou susedy na mrvance so zemiakmi a škračkami. Demikát závodí s bielou kávou, ako dve drane. Raz demikát, raz káva je napred o konskú hlavu... Do zúfania mi je. Na obed demikát, na večeru demikát. Ráčte to uvážiť. Ktorýsi priateľ sa mi vysmial, že sa nemám čo ponosovať na dražobu.”
„Kúpiš si za štyri bryndze, napiješ sa vody, staneš si ku sporáku a máš večeru.”
„Tak vravel. A to je aj pravda.”
Advokát sa usmial. Klient sa zamračil.
„Nie je to do smiechu. Do plaču, pán doktor, do plaču. Ľudia by povedali, že to zo skúposti. Nie. Len preto, že pani učiteľka nestačí. A počujte, vždy lieta, vrtí sa ako vreteno. Vždy chodí, behá, lezie, štverá sa ako veverica, a práce po nej nevidíte. Raz je na povale, raz v pivnici, raz na dvore, raz tu, raz tam, a probujte pozrieť za ňou. Nič je nie v poriadku. Celé dni sa nepostelie. Periny zostávajú rozhádzané, ako boli za rána. Dcéru učeše o dvanástej, ale nestačí, aby sama sa učesala. Kým mi prišije gombík, trvá pol druhej hodiny, lebo
------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
"Ach, Milka, Milka...!"
