KALINČIAK, JÁNMILKOV HROB
Rozprávky
Matica slovenská, Martin, 1951
edícia Slovenský literárny odkaz - Spisy Ján Kalinčiaka (1)
doslov A. Mráz, J. Tibenský
obálka Ľudo Fulla
1. vydanie, 5.500 výtlačkov
beletria, novela
210 s., slovenčina
hmotnosť: 260 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal ošúchaný po krajoch, knižničné pečiatky
1,80 €
*trsos*
Vladimír sa naraz premenil. Všetci hovoria, že včera, ako domov prišiel, začal behať po Strečne, kázal sa zbrojiť, prebehúval rady vojakov, ktoré sa tak skoro do radu postavily, ako čo by zo zeme vyrástly.
Ešte sa ani nerozbrieždilo a len tam ďaleko-ďaleko na východe sa pozlátistá žiara trošku ukazuje, ako čo by si nebo po dlhom spaní oči pretieralo, a už Vladimír sedí na koni, vojsko sa hýbe, všetko stojí na nohách. Vladimír rozkáže, zakričí, bubny zahučia ako podzemné mumlanie, kone zarehotajú, vozy zavrždia a všetko sa to pohybuje dolu Váhom, dolu Váhom.
Svitať začína a pod múrmi žilinskými už možno rozoznať české oceľové šišaky, uhorské kalpaky, vyšnurované dolomány a ligotavé panciere; možno rozoznať, ako muž vysoký, zamračenej tváre, ohnivých očú, silných ramien, s holou ťažkou šabľou pomedzi ľudstvo na koni lieta, ako volá, ako rozkazy dáva. Zrazu zadunia bubny, zavreštia ľudia: „Na Žilinu, na Žilinu!“ a všetko sa k múrom valí. Tí strieľajú z niekoľkých diel, títo prikladajú rebríky a driapu sa na múry; tamtí sostreľujú s múrov žilinských mešťanov a pánov, títo obchádzajú a obklopujú celé mesto. Kriku a hukotu nieto konca-kraja.
V Žiline zahučaly zvony, až sa človek nazdáva, že len tak plačú. Celé mesto je na múroch, Dlhohorský pozerá na pohybovanie sa nepriateľa, rozdeľuje mešťanov i pánov na rozličné strany. Vladimírovi ľudia lezú na múry od východnej strany ako mravce; Žilinci hádžu skálie na ich hlavy, srážajú ich pikami s rebríkov, šabľami rúbajú do nich, puškami pália ako blesk. Veľa ich padá i s jednej i s druhej strany. Vladimír pod múrmi volá, kričí netrpezlivo, rád by odrazu všetko zdrúzgať a znivočiť; vychytí prvému zástavníkovi zástavu z ruky, zavolajúc: „Za mnou, za mnou!“ a zubmi škripiac, ako blesk chytro letí na múry — ľudstvo sa hrnie za ním.
Čože sa to zas robí za chrbtom ľudstva Vladimírovho? Nikto nevie ako, nikto nevie kedy, len sa odrazu roja od východu hromady ozbrojencov. Váh je zakrytý kompami a na nich sa ustavične prevážajú s pravého boka kopy silného mužstva. To je Pankrác zo Starého hradu so svojimi plukmi. Od západu zdola prichádzajú nemo a tmavo zástupy: to sú Pankrácovi ľudia z Nitrianskej stolice.
Vladimír už stojí na múroch mestských; biela zástava si pyšne povieva v rukách jeho a ťažká šabľa len sa tak kúpe v krvi Žilincov. Vladimír rúbe a šepce: ,,Poď pozerať, Mária, či Vladimír nestojí za svoje slovo.“ Dolu volajú: „Pankrác, Pankrác!“ Vladimír sa obzrie a zakričí: „Hviezdy nebeské. Za mnou, za mnou!“ Skočí s múru a hodí sa na prvého koňa, čo popadne, a letí so zástavou na tú stranu, odkiaľ sa nepriateľ približuje. Jeho vojsko sa obráti od mesta a ide za vodcom svojím.
Nebolo dávno takej radosti v Žiline ako teraz, nebolo dávno takého výjavu pod Žilinou ako teraz. Pankrác sa objavil na bielom koni, behá, skáče s miesta na miesto, miznú pred ním pluky nepriateľské ako tôňa, lebo on jeden stojí za všetkých, a jeho chlapstvo tak z chuti ide za ním ako šuhaj na sobáš g milou svojou. Pankrác sa mršti, a kdekoľvek svoje tmavé oko vrhne, tam všetko padá pred jeho strelami. Vladimír sa ženie s druhej strany ako divý do najväčších a najhustejších kôp nepriateľských, skáče ako šialený, lebo on nebojuje len proti Pankrácovi, ale musí bojovať i proti náruživosti svojej, ktorá ho naháňa. Nešanuje teda nič, ani seba, ani iných.
Strašná to bola bitka pod Žilinou medzi Pankrácom a Vladimírom.
------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
"S Bohom, s Bohom!"
"S Bohom, s Bohom!"
