CHANDLER, RAYMOND - ZBOHOM, MOJA KRÁSNA

CHANDLER, RAYMOND

ZBOHOM, MOJA KRÁSNA
(Farewell, my lovely)

Petit Press, Bratislava, 2004
edícia Svetová knižnica SME (6)
preklad Gabriela Hanáková
ISBN 80-85585-18-9

beletria, román, detektívky, literatúra americká
280 s., slovenčina
hmotnosť: 350 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

PREDANÉ

*trsos*belx-usa*in*H-BAR-rr*

Skeptik a samotár Phil Marlowe prichádza k svojim prípadom znenazdania. Hneď niekoľkokrát sa tak stane aj v románe Zbohom, moja krásna. Náhodne ho vtiahne pátranie čerstvo prepusteného väzňa Bizóna Malloya po krásnej Velme, bývalej tanečnici v nočnom klube. Náhodne sa zapletie aj do smrti Lindsaya Marriotta, ktorým bol najatý, aby vykúpil od zločineckého gangu ukradnuté šperky. Chandlerov súkromný detektív nie je neohrozeným géniom dedukcie, ale jedincom, ktorý je v priebehu vyšetrovania neprestajne vystavený ohrozeniu života a cti. Dejový spád a akčnosť tak neznamenajú len prehodnotenie klasickej detektívky, založenej na víťazstve racionality a logiky, ale čitateľsky atraktívnou formou umožňujú exponovať, ako sa moderný človek plahočí temnou džungľou zvrátenej spoločnosti.

Americký spisovateľ a scenárista Raymond Thornton Chandler (1888 - 1959) sa narodil v Chicagu. Po rozvode rodičov vyrastal v Anglicku a študoval v Európe, počas prvej svetovej vojny slúžil v kanadskej armáde, potom v britskom kráľovskom letectve. Keď počas hospodárskej krízy prišiel ako 45-ročný o zamestnanie, naplno sa začal venovať písaniu detektívok. Spolu s D. Hammettom reprezentuje to najlepšie z tzv. drsnej školy (hard-boiled school). Chandlerov súkromný detektív Phil Marlowe v priebehu napínavého vyšetrovania nečelí len zločinu, ale aj inštitúciám, ktoré ho majú potierať. Popri poviedkach a románoch Hlboký spánok (1939), Zbohom, moja krásna (1940), Vysoké okno (1942), Žena v jazere (1943), Sestrička (1949), Dlhé zbohom (1954), Playback (1959) a Poodle Springs (nedokončený) stojí za pozornosť autorova esej Prosté umenie vraždy (1944) či rozhovor s deportovaným mafiánom Lucky Lucianom. Vo filmových adaptáciách Chandlerovmu hrdinovi prepožičali svoj zjav také hviezdy ako Humphrey Bogart alebo Robert Mitchum.

Pešo som sa vrátil nazad popod most a pustil som sa hore schodmi. Bola to pekná prechádzka, ak si rád zadychčíte. Po Cabrillo Street viedlo dvestoosemdesiat schodov. Boli zaviate pieskom a zábradlie bolo studené a mokré ako brucho ropuchy.

Kým som sa vyštveral hore, záblesky sa z hladiny stratili a vzduchom si kliesnila proti morskému vetríku cestu čajka s jednou ovisnutou zlomenou nohou. Sadol som si na vlhký a chladný najvyšší schod, vytriasol som si piesok z topánok a čakal, kedy sa mi pulz spomalí aspoň na dvesto. Keď som už zase viac-menej normálne dýchal, pomrvil som sa, aby som si uvoľnil z chrbta prilepenú košeľu, a vykročil som k osvetlenému domu, jedinému, ku ktorému by sa dalo od schodov dokričať.

Bol to pekný baráčik. K prednému vchodu viedlo soľou zakalené točité schodište a verandu osvetľovala napodobenina staromódneho lampáša. Garáž stála poniže, bokom. Dvere boli na nej vyklopené a svetlo lampáša dopadalo šikmo na čierne auto, obrovské ako materská loď, s chrómovanými čačkami, na kojoti chvost, uviazaný na okrídlenej soche bohyne víťazstva na kapote, a na vyrytý monogram na mieste, kde mal byť firemný znak. Auto malo volant na pravej strane a vyzeralo drahšie ako celý dom.

Vyšiel som po točitých schodoch, hľadal som cengáč a použil som klopadlo v podobe tigrej hlavy. Jeho zvuk pohltila podvečerná hmla. Nepočul som v dome nijaké kroky. Vlhká košeľa mi chladila chrbát ako ľadový zábal. Dvere sa nečujne otvorili a zjavil sa v nich vysoký plavovlasý muž v bielom flanelovom obleku s fialovým saténovým šálom okolo krku.

V gombíkovej dierke bieleho saka mal nevädzu a popri nej vyzerali jeho svetlobelasé oči akoby vyblednuté. Fialový šál mal voľne uviazaný a pod ním bolo vidieť, že nemá kravatu a že má hrubý pružný hnedý krk, aký by mohla mať silná žena. Mal trošičku hrubé črty, ale bol pekný, vyšší odo mňa asi o tri centimetre, čo značí meter osemdesiatpäť. Plavé vlasy mal upravené, či už od prírody, alebo od holiča, do troch presne rovnakých vĺn, ktoré mi pripomínali schody, a preto sa mi nepáčili. Ale ani tak by sa mi neboli páčili. Od hliadnuc od tohto všetkého, mal vcelku výzor mladého muža, ktorý nosí biely flanelový oblek, fialový šál okolo krku a nevädzu v gombíkovej dierke.

Zľahka si odkašlal a pozrel mi ponad plece na temnejúci oceán. Povedal chladne a povýšenecky: „Želáte si?“

Je sedem,“ povedal som. „Na sekundu.“

„Ach áno. Počkajme... voláte sa...“ odmlčal sa a zamračil od námahy, ako si turboval pamäť. Dojem bol taký pochybný ako pôvod ojazdeného auta. Chvíľu som ho nechal, nech sa namáha, potom som mu vypomohol:

„Philip Marlowe. Presne takisto ako popoludní.“

Vrhol na mňa bleskový chmúrny pohľad, akoby sa proti tomu malo niečo podniknúť. Nato ustúpil a povedal chladne:

„Ach áno. Pravdaže. Poďte ďalej, Marlowe. Môj sluha má dnes večer voľno.“

Dokorán otvoril dvere končekom prsta, akoby sa mu už i samotným otvorením dverí trocha zašpinil.

Prešiel som popri ňom a začuchal som parfum. Zavrel dvere. Stáli sme na nízkej galérii s kovovým zábradlím, ktorá sa ťahala okolo troch stien veľkej podkrovnej obývačky. Na štvrtej stene bol veľký kozub a dvoje dvere. V kozube praskal oheň. Galéria bola obložená knižnicami a na podstavcoch stáli kovovolesklé ukážky výtvarného umenia.

Zišli sme po troch schodoch do vlastnej miestnosti.

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Bolo vidieť doďaleka - ale nie až ta, kam odišla Velma.