GAJDAR, ARKADIJČUK A HUK
(Čuk i Gek)
Mladé letá, Bratislava, 1976
edícia Klub mladých čitateľov
preklad Mária Rázusová-Martáková
ilustrácie Štefan Cpín
7. vydanie, 35.000 výtlačkov
66-001-76
beletria, rozprávky, knihy pre deti,
48 s., slovenčina
hmotnosť: 192 g
tvrdá väzba
stav: dobrý
PREDANÉ *kocma*dets*
Z niekoľkých Gajdarových knižiek pre mládež je poviedka o dvoch bratoch, Čukovi a Hukovi, venovaná deťom najmenším, 7 -10 ročným. Rozpráva o dvoch chlapcoch, ktorí žijú s mamou v Moskve, zatiaľ čo ich otec je vedúcim geologického výskumu ďaleko v tajge. Pretože pre množstvo práce nemôže sám dostať dovolenku, pozve si svoju rodinu k sebe. Chlapci s mamou cestujú tisíce kilometrov na východ na Sibír, najskôr vlakom, potom ešte saňami zo stanice na základňu a keď sa tam dostanú, celá skupina geológov je preč, v jich tábore zostal len starý strážnik. Nevhodný príchod zavinili obaja chlapci, ktorí v rozpustilosti pred odchodom z Moskvy stratili telegram, ktorým otec žiadal, aby odložili odchod o 14 dní, pretože expedícia sa musí kvôli výskumom presunúť do vnútra tajgy. Strážnik sa však hosťov ujal a tým v nezvyklom prostredí dva týždne rýchlo ubehli. Nakoniec privítali otca a celú výpravu pod novoročnou rozžiarenou jedličkou s vlastnoručne vyrobenými ozdobami.
Prešli dva dni, svitol tretí, no strážnik sa z hory nevracal, a nad maličkým, snehom zaviatym domčekom zavisol nepokoj.
Najstrašnejšie boli večery a noci. Dobre pozapierali pitvor, dvere, a aby neprivolali zver, dôkladne zastreli obloky, hoci mali spraviť naopak, lebo zver nie je človek — bojí sa ohňa. Nad komínom, ako sa i patrí, húdla meluzína. A keď povíchrica zabubnovala na stenu a na okná ostrými ľadovými krúpami, všetkým sa zdalo, že zvonku sa ktosi škriabe a dobýja dnu.
Pobrali sa na pec, a tam im mama dlho rozprávala rozličné rozprávky a povesti. Napokon zadriemala.
— Čuk, — opýtal sa Huk, — prečo vo všelijakých rozprávkach a povestiach bývajú čarodejníci? A čo ak naozaj žijú?
— A že by strigy a čerti tiež boli? — spýtal sa Čuk.
— Jaj, to nie! — s nevôľou uhýbal Huk. — Čertov nám netreba. Načo by nám boli? Ale vyžiadali by sme si čarodejníka, čo by zaletel k oteckovi a povedal mu, že sme už dávno prišli.
— Huk, a na čom by zaletel?
— Nuž, na čom . . . Zakýval by rukami alebo tak dajako. On už sám vie.
— Teraz je chladno kývať rukami, — povedal Čuk. — Pozri, aké mám teplé rukavice, a keď som vliekol poleno, celkom mi zašlo za nechty.
— Nie, Čuk, povedz — že by to predsa len bolo dobre?
— Neviem, — zaváhal Čuk. — Pamätáš, v našom dvore, v pivničnom byte u Miška Kriukova, býval akýsi chromý. Niekedy predával praclíky, niekedy chodievali k nemu všelijaké ženy, staré tetky, a on im vykladal, ktorá bude mať šťastný život a ktorá nešťastný.
— A dobre vyložil?
— Neviem. Iba to viem, že potom prišla milícia, jeho zobrala a z bytu vyvliekli mnoho cudzích veci.
— Tak to iste nebol čarodejník, ale podvodník, nemyslíš?
— Pravdaže podvodník, — prisvedčil Čuk. — Hej, ja myslím, že všetci čarodejníci musia byť podvodníkmi. Veď len povedz, načo by mal robiť, keď sa beztak môže cez každú dieru prepchať? A len: chmat, čo treba . . . Huk, keby si radšej spal, i tak sa už s tebou nebudem zhovárať.
— Prečo?
— Pretože nazháňaš nezmyslov, potom sa ti o nich v noci sníva a začneš drugať lakťami a kolenami. Myslíš, že je to príjemné? Ako si ma len včera udrel päsťou do brucha! Daj, i ja ti rafnem . . .
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
Ale všetci do jedného vedeli a chápali, že treba statočne žiť, mnoho pracovať, veľmi ľúbiť a chrániť tú šírošíru šťastnú zem, ktorá sa volá sovietska krajina.
