VILIKOVSKÝ, PAVELKÔŇ NA POSCHODÍ, SLEPEC VO VRÁBĽOCH
PRVÁ VETA SPÁNKU
Petit Press, Bratislava, 2005
edícia Svetová knižnica SME (39)
ISBN 80-85585-49-9
beletria, novela
224 s., slovenčina
hmotnosť: 307 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky
2,90 € PREDANÉ
*trsos* in *H-BAR*
Vilikovského prozaické úsilie smeruje od samého počiatku tam, kde nachádza možnosť odpatetizovať rozprávača, príbeh, poslanie literatúry, kde môže o týchto hodnotách pochybovať alebo ich spochybňovať. Z týchto východísk si vytvoril široký priestor pre svojský rozklad situácie, tradičného fabulovania, rozkladanie rozumových špekulácií, mýtických konštrukcií či podobenstiev. Rozprávačstvo uňho pretrváva iba ako spomienka. Možno preto si v každej svojej próze volí formu záznamu či prepisu skutočnosti, zrovnoprávňuje citáty s vlastným textom. Ak v novele Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch (prvé vydanie 1989) ide o smrť či vraždu matky, dej Prvej vety spánku (1983; v prítomnom výbere nie je zaradená chronologicky), novely s detektívnou zápletkou, sa krúti vo víre útržkov rozhovorov okolo smrti/vraždy dievčaťa, no rovnako sa presúva z prostredia do prostredia, z postavy na postavu. Zdanlivo zámerne rozbitú formu, rozbitú autorom aj skutočnosťou, odrážajúcou tak vzájomný prienik reality a literatúry, spája hĺbková téma spánku či smrti. Nie je dôležité, kto príbeh napísal, príbeh sa odohrá sám a má vlastnú logiku, na jeho vyústení - či odhalení vraha - rozprávač nemá zásluhu, s úvahami a odmlkami postáv, rovnako ako s inými literárnymi konvenciami, sa autor len pohráva: žáner detektívnej novely ani výsledok vyšetrovania nie sú pre Vilikovského dôležité. Dôležité je preňho povedať „svoju vetu“ v ktoromkoľvek príbehu.
Pavel Vilikovský, prozaik, prekladateľ, publicista, sa narodil 27. 6. 1914 v Palúdzke. Na FF UK v Bratislave vyštudoval angličtinu a slovenčinu. Pracoval ako redaktor v Slovenských pohľadoch, vo vydavateľstve Tatran, v rokoch 1970 - 1976 bol redaktorom a šéfredaktorom Romboidu, pracoval aj v slovenskej redakcii Reader’s Digest. Časopisecky debutoval v Mladej tvorbe poviedkou Viac než kedykoľvek (1961). Za knižný debut, zbierku poviedok Citová výchova v marci (1965), dostal Cenu Ivana Krasku. Neskôr vydal prózu Prvá veta spánku (1983). V roku 1989 mu vyšli tri knižky: Eskalácia citu, Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch (súčasťou druhej je aj novela Extrémna osamelosť), Večne je zelený... Nasledovali ďalšie prózy: Peší príbeh (1992), Krutý strojvodca (1996), Posledný kôň Pompejí (2001), Vyznania naivného milovníka (2004), Čarovný papagáj a iné gýče (2005). Spolu s L. Grendelom vydal Slovenského Casanovu (1991), s T. Janovicom Okrídlenú klietku (1998). Popri vlastnej tvorbe (literárna historiografia ju označuje za postmodernú) sa venuje prekladom z anglo-americkej literatúry. Je nositeľom viacerých ocenení za preklad umeleckej literatúry (Cena Jána Hollého, Cena Zory Jesenskej).
Ale to sú maličkosti. Základný zlostný úžas pochádza z toho, že sa také čosi vôbec mohlo stať. Na to nie sme pripravení. Pri všetkej triezvosti, pri všetkom cynizme predsa len predpokladáme, že život má logickú stavbu, niečo ako schody, alebo, naopak, akési oku ladiace zaguľatenie, akúsi vnútornú spravodlivosť; že existuje - ako odmena za všetku námahu, za všetky príkoria - čosi ako pokojná staroba. Keď vzniklo také pomenovanie, iste niekedy, aspoň v ojedinelých prípadoch, existovalo aj to. čo pomenúva. Prečo potom tá zlosť? Veď ako poľahky sme sa vedeli zmieriť s tým, že holub nedbá, koho oserie!
Nejde o smrť, so smrťou sme sa naučili rátať. Keď umrie niekto, kto prekročil šesťdesiatku, beriem to ako samozrejmosť, ako logický dôsledok toho, že už žil šesťdesiat rokov. Ani pri pani Plačkovej ma nezarazila sama smrť, ale okolnosti. Nehanbím sa za to - keď som sa zmieril s vlastnou smrťou, čo by som sa nezmieril so smrťou pani Plačkovej. Nerozmýšľal som o nej veľa. Vedel som, prirodzene, že je smrteľná, veď zomrela aj jej matka a sestra; ale ak bol niekto, komu by tie trochu starosvetské slová „pokojná staroba“ pristali ako uliate, bola to pani Plačková. Mama je príliš blízko, zacláňa; pri nej si to netrúfam objektívne posúdiť.
Pokojná staroba! Predstavil som si pani Plačkovú, ako v slnečné ráno chodí po trhu. Trh je neďaleko, hneď vedia cintorína. Takú náhodu si človek nevymyslí, hanbil by sa. A na cintoríne sa už aj tak nepochováva, naopak, rúcajú sa pomníky. Prvé sú na rade hroby, ktorých sa nemá kto zastať, mŕtvi, ktorí si zavčasu nezadovážili majetných alebo vplyvných pozostalých. Tak im treba, nemali zomrieť tak bezstarostne.
Pani Plačkovu na trhu poznajú. „Panička, kúpia si kvasené oharky! Idú sem, okoštujú, aké sú fajnové!“ Ale pani Plačkovú nezaujímajú uhorky, prechádza popri plechových zelených stánkoch a obzerá si kvety. Ľalie? Povedzme ľalie, ale tých určite nebolo na trhu dosť. Biele klince? Celý život bola po všetkých stránkach, teda aj esteticky nenáročná, a teraz si vyberá. To preto, že má predstavu. Páči sa mi, že má predstavu, len by som rád vedieť, či pri tých kvetoch myslela predovšetkým na seba, alebo skôr na iných. To nič, mala predstavu. Sloboda mačky je v tom, že nemá o sebe predstavy, a tak sa im nemôže spreneveriť. Človek má predstavu, a jeho sloboda - ale to je možno nepresné slovo - jeho sloboda je v tom... že tú predstavu uskutoční, sa ponúka, ale to by bolo neskromné... že je to predstava vlastná. Že si do nej nedá kafrať.
Predstavujem si pani Plačkovú, ako chodí po trhu, alebo je tu potom ten kôň. Zvláštne, po celé roky som si na neho nespomenul, a teraz akoby mi z celej vojny iné nezostalo.
Každý si z vojny vyberie svoje, i svoje vlastné hrôzy. Na svoju vlastnú mieru, koľko uvládze. Anna, slúžka z piateho poschodia, sa mi raz v pivnici pri uhlí zverila, že na vlastné oči videla, ako pred naším domom padli dvaja ruskí vojaci na motorke. Dostali šmyk a bác! Chlapcom sa ani veľa nestalo, ale tá motorka! Celá rozbitá! Hej, hej, vojna je strašná vec. Nevysmievam sa jej, veď som rovnaký.
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
Dopili, rozišli sa.
