VŠETKY DETI SÚ DOBRÉ 2Columbus, Bratislava, 2001
zostavila Viera Prokešová
ilustrácie a obálka Martina Matlovičová
ISBN 80-7136-063-5
knihy pre deti, próza krátka,
64 s., slovenčina
hmotnosť: 76 s
mäkká väzba
stav: dobrý
0,80 € *zimpa* in **O1**
Vážení čitatelia, touto knižkou, už druhou, sa s vami chceme podeliť o nové príbehy našich detí, ktoré nám poslali v druhom ročníku Detského činu roka.
V roku 2002 spoločnosť Whirlpool na Slovensku oslavuje 10 rokov od svojho založenia. Sme radi a sme hrdí nielen na výsledky práce všetkých zamestnancov, ale nemenej sa tešíme i úspechom, ktoré sme dosiahli v oblasti podpory a rozvíjania DOBRA, a to najmä prostredníctvom detí.
Nech je táto knižka inšpiráciou a zrkadlom pre nás dospelých, ako i poďakovaním za rozvíjanie pozitívnych ľudských hodnôt v našich deťoch všetkým, ktorí v dobro veria a dobro konajú.
V sobotu 13. mája tohto roku sme sa s otcom rozhodli isť okúpať do jazera neďaleko Dubnice nad Váhom. Keďže to bolo dosť ďaleko od nášho bydliska a bolo veľmi horúco, otcov priateľ nás zaviezol k elektrárni autom. Odtiaľ sme už kráčali pešo. Dohodli sme sa, že pôjdeme na opačnú stranu jazera. Otcovi sa však nechcelo ísť peši okolo, a preto sa rozhodol na druhú stranu preplávať. Skočil do vody a začal plávať. Kým som prišiel na dohodnuté miesto, otec už bol asi v polovici jazera. Plával akosi pomaly a neustále kašľal.
Keď bol asi desať metrov od brehu, na ktorom som ho čakal, naraz prestal plávať. Bolo mi to čudné, ale najprv som si myslel, že to robí náročky, aby ma vystrašil.
Zostal nehybne asi 2 minúty, keď som sa náhle rozhodol skočiť za ním do vody. Vôbec som nerozmýšľal, aká je voda v jazere hlboká, plával som k nemu, otočil som ho tvárou k sebe - bola akási fialová a oči neprirodzene otvorené. Napadlo mi, že je asi v bezvedomí.
Veľmi som sa zľakol, čo je s ním, ale napriek strachu som ho pritiahol k brehu. Môj otec je pomerne vysoký a pevný chlap.
Na brehu sedelo niekoľko rybárov, jeden z nich mi pribehol na pomoc... Neznámy mu robil masáž srdca.
Ktosi rýchlo bežal telefonovať do blízkej štrkovne, aby prišla pomoc. Otec stále ležal nehybne na boku, onedlho prišla sanitka. Vypumpovali mu vodu z pľúc a potom ho odviezli do nemocnice v Ilave na ARO.
Tam bol pod lekárskym dozorom niekoľko dní, až potom ho prepustili do domácej opatery.
Ešte v ten deň, podvečer, som to bol oznámiť babke -otcovej mame. Potreboval som sa niekomu zdôveriť s týmto nepríjemným zážitkom.
Chcem ešte dodať, že moji rodičia nežijú spolu už niekoľko rokov, sú rozvedení. Náš otec sa o mňa a moju sestru nie veľmi staral, mama nás vychováva a opatruje sama. Nemá to ľahké. V poslednom období sa ale otec zmenil, sme viac spolu, občas mi niečo kúpi, dá nejakú korunu, ideme spolu do prírody a je nám fajn.
Tak ako v tú osudnú májovú sobotu, keď sme si ako-tak dali do poriadku vzťahy otec - syn a bol som pyšný, že aj ja, obyčajný 13-ročný chalan, mám otca ako moji kamaráti.
Som hrdý na to, že som vlastne pomohol zachrániť môjho otca...
Chvalabohu, už je v poriadku, a navrhol som mu, že budem na neho dávať pozor, aj keď spolu nebývame. Chlapi majú predsa držať spolu, aspoň ja si to myslím.
Tomáš Jančo, ZŠ Janka Kráľa 1, Nová Dubnica
