GRIGULEVIČ, IOSIF ROMUAĽDOVIČPÁPEŽI 20. STOROČIA
(Papstvo vek XX)
Pravda, Bratislava, 1987
preklad Jirka Vašinová, Anton Eliáš
edícia Členská knižnica Pravda
prebal Jozef Szabó
2. vydanie, 22.000 výtlačkov
náboženstvo, dejiny,
464 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 405 g
tvrdá väzba s prebalom
Sovietsky autor I. R. Grigulevič patrí medzi najlepších marxistických znalcov dejín Vatikánu, najmä náboženskej a politickej činnosti pápežov. V knihe Pápeži 20. storočia sa zaoberá dejinami cirkvi a pápežstva v našom storočí. Ukazuje katolícku cirkev prostredníctvom biografií pápežov — od Pia IX. až po terajšieho najvyššieho predstaviteľa katolíckej cirkvi Jána Pavla II. Okrem toho autor analyzuje najdôležitejšie pápežské encykliky a iné dokumenty a skúma otázky dogmatickej i politickej orientácie katolíckej cirkvi.
Kniha je spracovaná na základe hlbokej znalosti širokého okruhu príslušnej literatúry, ako aj cirkevných dokumentov. Má populárno-vedecký charakter a je napísaná živým jazykom. Jej 1. vydanie sa stretlo s veľkým ohlasom.
„DEJINY KONKORDÁTOV SÚ DEJINAMI ZÁRMUTKU“
Nádeje Pia XI., že sa katolícka cirkev pod jeho vedením stane rovnoprávnym spojencom fašistických vlád a za ich pomoci obnoví svoje pozície, sa nesplnili. Fašisti využili cirkev na uchopenie moci a rozbitie robotníckeho hnutia. Z toho však vôbec nevyplývalo, že boli ochotní uzavrieť rovnoprávne spojenectvo s katolíckou cirkvou alebo dodržiavať všetky jej programové direktívy.
Fašistickí predáci — tak ako svojho času Napoleon a Bismarck — chceli, aby sa duchovenstvo a pápež bezpodmienečne podriadili ich vôli. Nedôverovali laickým organizáciám cirkvi, ako bola Katolícka akcia, lebo sa obávali, že sa v nich môžu skoncentrovať opozičné sily a stať sa hrozbou pre ich režim. Postupne, ako sa tieto režimy upevňovali, Hitler a Mussolini vyvíjali čoraz väčší nátlak na cirkevnú hierarchiu a Pia XL, aby dosiahli rozpustenie katolíckych organizácií a prijatie takých odióznych fašistických teórií, ako bol rasizmus a antisemitizmus; s tým však ani vrcholne reakčný Pius XI. nemohol súhlasiť. Bolo mu jasné, že by to poprelo kozmopolitickú ideológiu cirkvi a úplne podlomilo jej pozície v USA i v ďalších buržoáznych krajinách. Proti tomuto bezpodmienečnému podriadeniu sa fašizmu mala námietky aj časť talianskeho duchovenstva a katolíckych činiteľov, ktorí sympatizovali s buržoáznou demokraciou. Aj Mussolini aj Pius XI. sa pokúšali dokázať, že lateránske zmluvy nie sú výsledkom vzájomných ústupkov. Podľa názoru Pia XI. utvorenie „nezávislého“ Vatikánu vôbec neznačilo, že sa pápežstvo zrieka vedenia katolíckeho hnutia v Taliansku, a pri prvom Mussoliniho pokuse zosilniť fašistickú kontrolu nad týmto hnutím dal sa podráždene brániť svoje práva a výsady.
Okrem toho utvorenie trpasličieho cirkevného štátu mnohých katolíckych hierarchov a cirkevných činiteľov jednoducho šokovalo, pretože snívali o obnovení niekdajšieho veľkého pápežského štátu. Hoci Pius XI. vytrvalo dokazoval, že malá rozloha pápežského štátu je pre cirkev výhodná, lebo v takom štáte niet sociálnych problémov, a teda nie je potrebné riešiť ani sociálne konflikty, odstraňovať nezamestnanosť, potláčať štrajky a pod., tento argument na starých „sanfedis-tov“ nezapôsobil. Podľa nich pápež podpísaním lateránskych zmlúv urobil fašistickému Taliansku veľmi veľké ústupky.
Lenže zďaleka nie všetci fašisti boli s lateránskymi zmluvami spokojní. Mnohí sa pokladali za antiklerikálov a chceli si vyrovnať účty s členmi katolíckej Ľudovej strany. Mussolini musel tieto nálady zobrať na vedomie. V nijakom prípade si nechcel vyslúžiť povesť kajúcneho hriešnika, ktorému pápež odpustil. Na verejnosti sa správal k Piovi XI. povýšenecky, dokonca až vyzývavo. Ako sme už povedali, po podpísaní lateránskych zmlúv Mussolini pápeža ani nenavštívil. Vlastne ani raz sa s ním nestretol. Vyvolávalo to dojem, že obidvom stranám je akosi trápne to, čo vykonali.
Tieto protirečenia sa odzrkadlili aj v Mussoliniho prejave 13. mája 1929 venovanom uzavretiu lateránskych zmlúv. Mussolini sa síce vystatoval, že utvorením Vatikánskeho štátu sa definitívne pochovala „rímska otázka“, no zároveň jednoznačne vyhlásil, že aj keď má katolícka cirkev v talianskom štáte dominujúce postavenie v živote ľudu, vo vzťahu k štátu vôbec „nie je suverénna ani slobodná“ a že vzdialenosť Vatikánu od Ríma nie je o nič menšia ako vzdialenosť Vatikánu
