MÚZA ODVRACIA SMRŤvýber z klasickej poézie starého Ríma
Gaius Valerius Catullus, Albius Tibullus, Sextus Propertius, Quintus Horatius Flaccus, Publius Vergilius Maro, Publius Ovidius Naso
Tatran, Bratislava, 1970
edícia Čítanie študujúcej mládeže (25)
preklad Ignác Šafár, Viera Bunčáková
predhovor Viera Bunčáková
doslov Ignác Šafár
prebal Ján Meisner
1. vydanie, 10.000 výtlačkov
poézia, literatúra staroveká
312 s., slovenčina
hmotnosť: 301 g
tvrdá väzba s papierovým prebalom
stav: dobrý
2,00 €
*BIB08* in **S4P**
Z rozsiahlej básnickej tvorby starého Ríma predstavujeme šiestich básnikov z konca republiky a zo začiatku cisárskeho obdobia: Catulla, ktorý znamená prvý vzostup rímskej poézie v tzv. predklasickom období, z tzv. klasického obdobia elegikov Tibulla a Propertia, mnohostranného lyrika Horatia, najväčšieho epika Vergilia a tvorbu Ovidiovu.
V týchto šiestich básnikoch sa sústreďuje bohatstvo námetov rímskej poézie, lyrickej i epickej, mnohotvárnosť rytmu a strofických útvarov, kanonizovaných pre ten-ktorý druh.
Prierez tvorbou týchto básnikov podáva celistvý obraz ich poézie, nech už ide o básnické druhy, námety alebo rytmické útvary. Rozsah výberu určuje rozsiahlosť i dôležitosť básnického diela v reláciách rímskej i svetovej tvorby.
Catullus je predovšetkým známy ako subjektívny lyrik, ktorý je modernému človeku najbližší. Popri ľúbostnej poézii pestoval i lyriku príležitostnú, spoločensky zaangažovanú, v ktorej prejavil jemný humor i britkú satiru.
Elegici Tibullus a Propertius sú predstaviteľmi ľúbostnej elégie. Nie je to lyrika výlučne ľúbostná. Do idylických a subjektívnych tónov sa mieša odpor k vojne, k ľudskej chamtivosti. Propertius dospel i k lyrike objektívnej, v ktorej oslavuje ľudské cnosti, statočnosť a charakter človeka.
Vyvrcholenie rímskej poézie znamená lyrika Horatiova, ktorá má znaky vyjadrujúce rozpoltenosť, zúfalstvo i rezignáciu človeka na rozhraní čias. Na občianske vojny a morálny rozvrat súčasnosti najprv reagoval rozhorčenosťou mladého človeka, neskôr sa utiahol do svojho vnútra a napokon zveleboval všeľudské hodnoty. Je to poézia mnohotvárna námetove i formou, poézia subjektívna i občiansky zaangažovaná. Horatius má veľký význam i ako básnik, ktorý uviedol do rímskej poézie bohatstvo strofických útvarov gréckej poézie.
To, čo v tomto období znamenal Horatius v lyrike, predstavoval v epike Vergilius, tvorca veľkého národného eposu, v ktorom neoslávil iba bájnu minulosť starého Ríma, ale i hrdinu, ktorý pred subjektívnym šťastím dáva prednosť spoločenskému poslaniu.
Okrem toho Vergilius je tvorcom pastierskej idyly a „náučnej“ skladby, v ktorej našiel vrúcne slová obdivu pre roľníka, živiteľa ľudstva, a pre jeho prácu.
Tvorba Ovidia, najmladšieho z týchto veľkých rímskych básnikov, je vari najrozsiahlejšia. Písal lyriku i epiku. Škála jeho lyriky je široká: hravá lyrika ľúbostná, žalospevná, poézia „náučná“, ktorá je na prechode medzi lyrikou a epikou. A nad tým všetkým sa týčia jeho Metamorfózy, zbierka drobných mytologických eposov, v ktorých sa prejavuje filozofia jednoduchého antického človeka, jeho názory na svet, na nadpozemské sily a všetko, čo určovalo jeho bytie.
AMOR
Nech to bol hockto, čo Amora tvári dal podobu chlapca,
čo myslíš — možno tým rukám nepriznať čarovnú moc?
On zbadal prvý, jak slepo so milenci životom ženú,
ako im pre ligot čačiek uniká nesmierny skvost.
Nepridal umelec darmo tej postave perute vzdušné —
človeka hrudou o srdcom voľne si lieta ten boh.
Zmieta nás rozmarom láska jak príboje čerenú vlnu,
do vetríl života nášho večne sa opiera van.
Právom i tuľajku vzácnu mu zavesil na obe plecia,
do ruky zasa mu vložil šípy a ohnutý luk.
Zraní ťa skôr, ako zbadáš, kde skutočný nepriateľ číha —
nik ešte neušiel zdravý, koho raz zasiahol šíp.
V hrudi mi ostáva strelo a ostáva mladé i chlapča,
akiste stratilo u mňa tých svojich perutí pár.
Odletieť nechce, oj beda, nehne sa zo srdca môjho,
v klokočom vriacej mi krvi vedie boj nocou i dňom.
Čože to pre teba zo slasť bývať v tej vyprahlej púšti?
Ak trochu citu je v tebe, zabodneš inde svoj šíp.
Doteraz netknutej hrudi z tej otravy radšej daj skúsiť,
to mňa už netrýzniš páľou, iba môj úbohý tieň.
Ak celkom zhubíš i ten, ktože ti zaspieva pieseň?
(Veľkou je pre teba slávou tento môj ľahučký spev!)
Kto bude o hlávke spievať a o čiernych dievčiny očkách,
kto o jej rúčke o noho, jak mäkko vznáša sa krok?
MODLITBA K BAKCHOVI
Pred tvojim oltárom, Bakchus, ja vrhám sa pokorne na tvár,
plachtám daj priaznivý vietor, pokoj mi do srdca vlej.
Hrdosť a šialenstvo lásky ty jediný víťazne krotíš,
na všetky útrapy ľudské najlepším liekom tvoj mok.
Ty, otče, milencov spájaš, ty okovy ľúbosti lámeš:
odplav tú chorobu, prosím, trýzňou čo zožiera hruď!
Ani ty zo žuly nie si, Jak Ariadna je svedkom,
ktorú si záprahom rysov odviezol do ríše hviezd.
Tento môj neduh, čo v útrobách nieti plam ľúbosti dávnej,
vylieči len tvoje víno alebo pochmúrna smrť.
Striezlivá noc je súžením pre pusté milencov lôžko,
strachom i nádeje blikom — oboma zmieta sa duch.
Ak darmi vína, ó Bakchus, cez sluchy blčiace páľou
privoláš na moje údy liečivý spánok a sen,
sám budem na stráni kopať a vysádzať do radov révu,
sám budem kriačiky strážiť, aby ich nehrýzla zver.
Pokým sa purpurom muštu budú mi kadičky peniť,
kým nohy šliapúce hrozno rok čo rok zafŕka mušt,
tebe a tvojim rožkom chcem zasvätiť života zvyšok,
o tvojej moci, Bakchus, chválu nech spieva môj spev.
Oslávim vznešenou rečou, čo pre teba pamätihodné,
akou kedysi hrmel mohutný Pindarov hlas:
Sním len, ó Bakchus, to potupné jarmo zo šije mojej
a túto vzbúrenú hlavu spútajže konečne snom.
