LAGERLÖF, SELMAJERUZALEM
(Jerusalem)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1969
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (248)
preklad Peter Hrivnák
doslov Peter Hrivnák
obálka Milan Spál
1. vydanie, 55.000 výtlačkov
beletria, román
456 s., slovenčina
hmotnosť: 552 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal ošúchaný a pokrčený
0,80 €
*mipet2* in **S1Z**
Z veľkého radu prozaických diel jednej z najslávnejších autoriek svetovej literatúry, nositeľky Nobelovej ceny Selmy Lagerlöfovej patrí rozsiahly dvojzväzkový román Jeruzalem u nás medzi menej známe. Popri čarovných, poetických príbehoch Göstu Berlinga či Liliecrona, popri známej löwensköldovskej trilógii sa akosi zabúdalo na azda najepickejšie dielo S. Lagerlöfovej, na tento „epos severskej dediny“, ktorému dala podklad skutočná udalosť.
Koncom minulého storočia podľahla veľká časť istej dalarnskej dediny vplyvu sektárskych kazateľov a presťahovala sa do Jeruzalema, aby tu „príkladom dobrých skutkov“ hlásala Kristovo učenie. Tento neobyčajný, až nevysvetliteľný čin, ak si uvedomujeme silné tradičné putá švédskeho vidieka, musel zaujať „najšvédskejšiu zo všetkých švédskych spisovateľov“ - Selmu Lagerlöfovú.
Na. rozhraní fantázie a skutočnosti, tam, kde sa obe tieto oblasti prelínajú v našej ľudskej existencii, nachádza vysvetlenie týchto udalostí. Nie obrovské prevratné udalosti sú predmetom tohto pútavého diela, počujeme v ňom tiché praskanie starej stavby našej spoločnosti, príznaky, ktoré poukazujú na minulú slávu a neďaleký pád, a súčasne zobrazujú svet, ktorý je nám v severskej literatúre taký blízky - svet, ktorý je ešte celý zdravý, schopný vlastnými silami prekonať to, čo ho ohrozuje. Táto črta možno posúva Lagerlöfovej romány do oblastí rozprávkovej krásy, lebo naše ohlušené uši nie sú schopné načúvať tichému toku času, v tom je však i príťažlivosť tohto sveta, ku ktorému sa neustále vraciame, chtiac i nechtiac, lebo nie je v ňom hanbou ani pre toho najväčšieho hrdinu, ak zaplače.
Ingmar sa ponáhľal preč. Boli teda aj iní, ktorí obžalúvali Hellguma, a boli práve takí bezmocní ako on.
Ingmar zišiel dolu k píle. Silný Ingmar ju už opustil. Uprostred zavýjania píly a dunenia vodopádu sa mu zdalo, že počuje krik. Ale nestaral sa o to. Po mysli mu nechodilo nič iného ako tá obrovská nenávisť k Hellgumovi. Vymenoval všetko, o čo ho Hellgum okradol, o Gertrud a Karin, o pílu o domov.
A tu sa mu znova zdalo, že počuje krik. Prišlo mu na um, že sa medzi Hellgumom a cudzincami možno strhla zvada. „Nebolo by nijaké nešťastie, keby ho aj zabili,“ pomyslel si.
Vtom počul silný výkrik o pomoc a rozbehol sa hore kopcom.
Čím viac sa k domcu približoval, tým jasnejšie počul Hellgumovo volanie o pomoc, a keď bol celkom blízko domca, zdalo sa mu, akoby zem dunela od bitky.
Ingmar vždy otváral dvere veľmi ticho a opatrne, a tentoraz to urobil ešte tichšie a opatrnejšie. Ustrašene sa všuchol dnu. Vnútri stál Hellgum opretý o stenu a bránil sa krátkou sekerou. Traja cudzinci, všetko silní a statní chlapi, ho napadli drevenými drúkmi, ktorými sa oháňali ako kyjmi. Pušky so sebou nemali a z toho sa dalo usúdiť, že sem prišli len s úmyslom Hellguma poriadne zbiť, ale keď sa začal brániť, prišla na nich vraždychtivosť a teraz išlo Hellgumovi o život.
Na Ingmara sa ledva pozreli; veď to bol len dlhý, neohrabaný chlapec, čo vošiel do miestnosti.
Ingmar chvíľu ticho stál a pozoroval boj. Zdalo sa mu, akoby to bolo všetko sen, pred očami sa človeku objavuje to, čo si najviac želá, a predsa nechápe, kde sa to vzalo. Podchvíľou volal Hellgum o pomoc. „Hádam si len nemyslíš, že budem taký hlúpy a pomôžem ti,“ pomyslel si Ingmar.
Jednému z chlapov sa napokon podarilo zasiahnuť Hellguma do hlavy tak silne, že ten pustil sekeru a zvalil sa na zem. Tí druhí dvaja hneď odhodili drúky, vytiahli nože a vrhli sa na Hellguma. Ale vtom prebleskla Ingmarovi hlavou myšlienka. V ich rode koloval starý výrok, podľa ktorého každý z Ingmarssonovcov raz v živote vykoná podlý alebo nesprávny čin. Prišiel teraz rad naňho?
Zrazu cítil jeden z útočníkov, ako ho zozadu uchopili silné ruky, zdvihli ho a vyhodili ho von z chatrče. Druhý ani nestihol vstať a obišiel tým istým spôsobom, a tretí, ktorému sa podarilo vstať, dostal taký úder, že vyletel na ostatných.
Keď ich takto vyhodil, postavil sa Ingmar do dverí.
- Nechcete si to ešte raz zopakovať? - spýtal sa a zasmial sa. Nebol by mal nič proti tomu, keby ho boli napadli. Bolo príjemné vyskúšať si takto sily.
A tí traja by boli mali azda aj chuť pokračovať v boji. Vtom však jeden z nich skríkol, že treba ujsť. Videl, ako sa po chodníku za jelšami blíži človek.
Zúril však nad tým, že im Hellgum takto ušiel, a keď sa už obracali na útek, priskočil jeden z nich k Ingmarovi a vrazil mu nôž do šije.
- To máš za to, že sa miešaš do našich vecí! - zvolal.
Ingmar sa zrútil a sedliaci sa s chechotom rozbehli preč.
O niekoľko minút dorazila k chatrči Karin. Našla Ing-
mara sedieť na prahu s ranou v šiji. Vnútri videla Hellguma. Už zase stál a opieral sa o stenu. V rukách držal sekeru a tvár mal zaliatu krvou.
Karin nevidela tých, čo ušli. Myslela si, že to Ingmar napadol a zranil Hellguma.
Karin sa tak naľakala, až sa jej nohy podlomili. „Nie, to nie je možné,“ pomyslela si, „to je nemožné, aby sa ktosi z nášho rodu stal vrahom.“ V tej chvíli jej prišla na um história jej matky.
- Odtiaľ to všetko pochádza, - zamrmlala.
Karin prebehla popri Ingmarovi k Hellgumovi.
- Nie, nie, najprv Ingmar! - volal Hellgum.
- Najprv treba hádam ošetriť obeť, a nie vraha, - povedala Karin.
- Najprv Ingmar, najprv Ingmar! - kričal Hellgum. Bol taký rozčúlený, že sa na ňu zahnal sekerou. - On zahnal vrahov a zachránil mi život.
