STEINBERG, WERNERMIMOCHODOM: VRAŽDA
(Und nebenei: Ein Mord)
POSLEDNÝ PRÍPAD
(Der letzte Fall des Komissars)
Tatran, Bratislava, 1987
edícia Zenit (56)
1. vydanie, 51.000 výtlačkov
preklad Evelína Radičová, Alfred Engelmann
obálka Dušan Junek
beletria, román, kriminálka
464 s., slovenčina
hmotnosť: 400 g
mäkká väzba
stav: dobrý
0,40 €
*mipet2*uložené v *kovake1*
V románe MIMOCHODOM: VRAŽDA ide o vraždu penzistu Kruga. Kriminálny radca Adam si nechce komplikovať cestu za politickou kariérou, preto poverí vyšetrovaním prípadu mladého, dosiaľ neúspešného inšpektora, ktorý vďaka svojej dôkladnosti čoskoro objaví „horúcu stopu“...
V románe POSLEDNÝ PRÍPAD vzbudí nečakaná smrť starnúceho staviteľa podozrenie z vraždy, tým skôr, že mal oveľa mladšiu ženu. Vyšetrovateľom sa podarí vypátrať domnelého páchateľa, ale na podnet penzionovaného pracovníka kriminálky nadobudne vyšetrovanie senzačný obrat.
4. kapitola
Griessbühl nechápe vôbec nič. Zobudili ho akési nejasné zvuky, ale je celkom omámený. Prečo sedí v obývačke v kresle pred vypnutým televízorom? Prečo horí stojacia lampa? Vraští čelo — cez škáru medzi odchýlenými dverami a verajami zbadá v predizbe svetlo. Namáhavo hľadí na náramkové hodinky: tri štvrte na dvanásť — takmer polnoc. A kde je vôbec Judith?
Prv ako sa vzchopí, dvere sa otvoria dokorán, na prahu stojí Judith, rozžiarená, veselá, zvodne oblečená, v hlbokom výstrihu blúzy vábne obliny pŕs.
Kýva rukou a hlasom, ktorý je Griessbuhlovi prihlučný a privádza ho do zúfalstva, volá:
— Ahoj, miláčik, vyrušila som ťa?
Vrtko tancuje, s rukami v bok, cez celú izbu, nôti si pritom, sadne si na operadlo kresla — Griessbühl zacíti závan alkoholu — pohladí ho po vlasoch a opýta sa s pokryteckou ustaranosťou:
— Môj úbohý miláčik, iste si mal namáhavý deň?
Namrzený mykne hlavou, aby striasol jej ruku.
— Daj pokoj!
— A prečo odrazu? Veď inokedy máš rád, keď ťa hladkám. Ale, — doloží, — ako chceš, môj drahý. Vstane, vystiera sa a pri odchode povie:
— Musím sa osprchovať, na tom žúre sa tak divo tancovalo.
Už aj zmizla.
Žúr! Divo sa tancovalo! Griessbühl roztrpčene premýšľa: Kým sa ja štvem, aby som dopadol nejakého prekliateho traviča, ona sa zabáva na žúre! Kým si ja lámem hlavu, aby som jej urobil radosť, aby som si s ňou niekde vyšiel, ona si divo tancuje!
Je celkom bez nálady. Okrem toho ho bolí chrbát — spať v kresle je nepohodlné. A je unavený. A ruší ho, keď počuje z kúpeľne príjemné zvuky sprchy, iste nechala otvorené dvere, len aby ho vyprovokovala. Zmija!
Alebo chce len odvrátiť podozrenie? Jeho podráždenosť stúpa: keď sa bola niekde zabávať a tancovať, iste našla atraktívnych priateľov. Pozná tých rozdrapencov. Nasľubujú modré z neba, hompáľajú rukami a nohami a dobre rozumejú tomu, ako zatlačiť partnerku do tmavého kúta. Tu si ani jeden neváži druhého, všetci hľadajú to isté — túžia po pôžitku, nespútane, bezuzdne, bez akejkoľvek zodpovednosti, bez ohľadu na manžela alebo manželku — zábava musí byť!
Judith odrazu stojí znovu v izbe, iba v nohavičkách a podprsenke.
- Zatiahni záclonu! — povie Griessbühl zlostne, — môžu ťa zvonku vidieť.
- No a čo, — odpovie ľahostajne, — aj iným ľuďom treba dožičiť dačo pekné.
Iným ľuďom! Dožičiť dačo pekné! Možno na tej svojej zábave dožičila aj iným ľuďom dačo pekné! Griessbühl rozhorčene na ňu pozerá, ako sa blažene stúli do druhého kresla, potom sa preťahuje a vystiera, a hoci je mrzutý, nevie celkom v sebe potlačiť stúpajúci obdiv jej krásy.
- Radšej by som si sadla do tvojho lona, — povie Judith vzdorovite, — ale keď nechceš...?
- U koho si bola vôbec? — opytuje sa Griessbühl tónom inkvizítora, — mohol by som to azda vedieť?
- Môžeš, — odpovie Judith, — bola som nakupovať, stretla som Oliviu, zavolala ma na ich žúr, to je všetko.
Olivia, to ho podpichne osobitne. S Oliviou sa Judith priatelila už prv, ako ju on poznal, s Oliviou, to mu rozprávala, bola v juhoslovanských morských kúpeľoch — nie sama, ale s dvoma známymi. Tak sa vždy o nich vyjadrovala: známi - hoci bolo celkom jasné a ona to nikdy nezapierala, že to boli milenci. Možno sa s tým chlapíkom znovu u Olivie stretla,
