JESENSKÝ, JANKOCESTOU K SLOBODE
Úryvky z deníka 1914-1918
Matica Slovenská, Turčiansky sv. Martin, 1933
edícia Knižnica Slovenských pohľadov (24)
3.000 výtlačkov
beletria, román
276 s., slovenčina
hmotnosť: 350 g
tvrdá väzba
stav: dobrý
9,00 € PREDANÉ
*mipet2*h-2-3*
ZAJATIE
Bolo to začiatkom júla, v jasný, suchý podvečer. S nasadenými bodákmi sme sa hnali proti Rusom, ktorí, ukrytí na kopci v lesoch, strieľali na nás. Šli sme dolu miernym vŕškom, najprv cez akúsi vyhorenú a opustenú dedinu, potom riedkym žitom. Tu som stratil svoju poľnú lopatku. Na chvíľu som rozmýšľal, či sa mám pre ňu vrátiť, ale rozhodol som sa hneď, že sa nevrátim. „Kto sa vracia, nemá šťastia“, pomyslel som si. Prišli sme k jarku s hustou vrbinou. Za jarkom bolo sožaté už pole so stohmi slamy ... Zastal som, chránený hrubým pňom, že si vydýchnem, ale ktorýsi „szakaszvezető“ s nastrašenou tvárou pribehol ku mne a zavolal:
— Előre!
— Idem hneď! — zakričal som mu, ale umienil som si, že ešte trošku vyčkám.
Možno, podarí sa mi stratiť sa.
Guľky svišťaly nado mnou. Kompánia, ku ktorej som patril, zmizla napravo odo mňa a viacej som jej nevidel.
Zostal som sám. Keď sa celkom zvečerilo, prekročil som jarok a vyšiel na otvorené pole. Prebehol som cezeň a vyliezol po bruchu na nízky kopec, kde obilie nebolo pokosené. Z obilia v polotme na kraji lesa videl som ruské furažky a platené blúzy. Rusi ležali na bruchu a strieľali.
— Keby som teraz chcel prejsť, — prelietlo mi mozgom, — spália ma. Musím vyčkať rána, až bude svetlo.
Vrátil som sa a doliezol k humnu, ktoré horelo. Na plameňom ešte nedotknutej, šindľovej streche bubnovaly guľky, ani čo by padal kamenec. Stohy slamy už tiež horely. Kdesi bokom obďaleč horela ktorási dedina. Reflektory pod chvíľou krájaly polia. Pri každom prúde svetla hodil som sa na zem. Neviem už iste, či od týchto ohňov, či od mesiaca bolo celé nebo ožiarené a noc na tejto strane vŕška svietila ako slnečný deň.
Streľba z pušiek neprestajne trieskala. Nebolo pauzy ani na chvíľočku, a mne sa tak žiadalo, aby zatíchla aspoň na minútu. Orientáciu som stratil a nevedel si predstaviť, kam sa mohol podieť náš pluk, odkiaľ strieľajú naši, odkiaľ Rusi.
Sbehol som na otvorené pole, ale tu v svetle mohol ma každý vidieť. Prebehol som nazpät k horiacemu humnu, ale to ma mohlo ešte lepšie osvietiť alebo horiacimi troskami zasypať. Prišla mi na um vŕba s hrubým pňom, ale ani jarku, ani vŕby som nemohol najsť.
Už neviem, ako, ako nie, ale ešte za noci som sa dostal k akémusi lesíku a tam som sa pri strome svalil.
Keď počalo svitať, zbadal som, že pri mne leží náš vojak, oblečený v kepeni, dolu tvárou. Ležal nehybne. Zpočiatku som si myslel, že spí, potom zrazu, ani neviem prečo, zazdalo sa mi, že je za-
